Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu vodorovná
Tatranská galéria Poprad
História TGVýstavy v Elektrárni TGZbierkový fondTvorivé dielneProjekty 2016

Elektráreň TG pred rekonštrukciou

Priemyselné budovy, keď zostarnú, stíha rovnaký osud: zbúrajú ich hneď (takže nezostane po nich ani stopy), alebo s ich demoláciou počkajú (pokiaľ sa nezmenia na ruiny), v lepšom prípade ich podrobia omladzovacej kúre (renovujú podľa vkusu majiteľa) a iba výnimočne sa dočkajú citlivej rekonštrukcie a následného zmysluplného využívania.
Priemyselná budova je ako pustokvet, odumrie a vyrastá do krásy. Jej metamorfóza nie je badateľná ihneď. Musí uplynúť päťdesiat aj sto rokov, aby sme si uvedomili magický účinok času; objekt ktorý prestal slúžiť, stratil svoju úžitkovú hodnotu a zvoľna nadobúda novú – estetickú – hodnotu.
Túto ťažko vysvetliteľnú, ale veľmi pôsobivú mágiu času, si všimli a využili v Paríži, Benátkach, Londýne, Amsterdame, Sydney, nedávno aj v Budapešti, Berlíne a v Prahe. Bývalé priemyselné interiéry, výrobné haly, sklady a zbrojárne upravili pre potreby umeleckých galérií, divadiel a dnes sú z nich významné kultúrne inštitúcie, známe ako Musée d'Orsay, benátske Arsenale, londýnska Tate Modern, amsterdamský WesterGasfabriek, budapeštiansky Millenáris Park, či pražský DOX.
Príbeh popradskej Elektrárne je obdobný. Takmer sto rokov podliehala zhubnému vplyvu času a počasia. Našli sa takí, čo ju chceli zbúrať, keď nie celú, tak aspoň jej komín. Našli sa ochrancovia kultúrnych pamiatok, ktorí ju nechceli uznať za kultúrnu pamiatku a keď už bola oficiálne za ňu uznaná, vystúpili takí, čo na budove nechceli dovoliť urobiť zásahy, dôvodiac, že je to kultúrna pamiatka. V konfrontácii s týmito lokálnymi tendenciami a množstvom iných problémov, sa súčasnému vedeniu galérie počas náročných posledných 15 rokov podarilo budovu zachrániť a po vzore zahraničných kultúrnych inštitúcií – premeniť na modernú galériu.
Tatranská galéria tak konečne získala na prahu svojej paťdesiatky dôstojný priestor a podtatranský región moderný, multifunkčný kultúrny stánok, prezentujúci všetky profesionálne žánre umenia, no predovšetkým výtvarné. 
Budova Elektrárne je dnes rovnako príťažlivá pre náhodných okoloidúcich, návštevníkov galérie, ale aj pre profesionálnych tvorcov v oblasti architektúry, záchrany technických pamiatok, či technického inžinierstva. Zaujmú ich predovšetkým dokonalé detaily stavby, veľkorysé priestorové riešenie i jej celkový architektonický dojem, ktorý vyžaruje dobovú atmosféru. 

Týmto katalógom chceme verejnosti priblížiť všetky doposiaľ dostupné údaje o histórii budovy, priebehu jej rekonštrukcie a následnom využívaní budovy galériou pre kultúrne účely.
Objekt bývalej parnej elektrárne reprezentuje ukážkovú industriálnu stavbu obdobia vývoja priemyselnej architektúry na Slovensku na prelome 19. a 20. storočia. Historická pamäť a architektonické hodnoty, ktorými disponuje, podnes dokladajú hospodársku, stavebnú a spoločenskú konjunktúru mesta Poprad i celého regiónu. 
Skôr než prejdeme k samotnej histórii budovy, je zaujímavé pripomenúť niekoľko zaujímavých údajov zo začiatku veku energií.
Prelom 19. a 20. storočia sa niesol v znamení energetických zmien. 19. storočiu vládla para a 20. storočiu elektrická energia. Tieto energetické „šťavy” determinujú pohon našej civilizácie. Elektrická energia je základom aj našej „hi-tech” kultúry.
Vývinový proces postupoval veľmi rýchlo:
»  v roku 1882 T. A. Edison spúšťa v New Yorku prvú parnú elektráreň pre zásobovanie verejného rozvodu elektrickým prúdom
»  v roku 1891 Ing.O.von Miller demonštruje prvé diaľkové vedenie striedavého prúdu od elektrárne na rieke Neckar do Frankfurtu
»  v roku 1892 už v Gelnici (vtedajšia Spišská župa) stojí komerčná elektráreň pre malospotrebiteľov, ako prvá v Uhorsku
»  a od roku 1912 parná elektráreň v Poprade zásobuje elektrickou energiou prevádzku TEVD a niektoré tatranské osady (30 rokov po spustení osvetlenia v New Yorku)


Zámer a predpoklady vzniku elektrárne

Výstavba popradskej elektrárne súvisí so vznikom električkovej dopravy vo Vysokých Tatrách. V roku 1907 získala budapeštianska firma Phöbus Villamos Vállalatok részvény társasága, po viacerých neúspešných žiadostiach a už po započatej stavbe od ministerstva obchodu v Budapešti, koncesiu pre Tátrafüredi h. é. Villamos vasutak, teda na stavbu a prevádzku Tatranskej elektrickej železnice z Popradu do Starého Smokovca. Elektrickú železnicu (po skúšobnej a dočasnej trolejbusovej doprave) uviedli do prevádzky v roku 1908. Zdrojom energie pre potrebu železničnej trate a celej premávky sa stala vodná elektráreň vo Veľkej. Firma ju získala do prenájmu od mesta Poprad spolu so susedným mlynom a pílou prevodom nájomnej zmluvy uzatvorenej pôvodne medzi nájomcom Viliamom Kriegerom a mestom Poprad. Postavená bola už v roku 1904 na Velickom potoku a napájali ňou od toho istého roku prvú trolejbusovú linku po župnej ceste z Popradu do Starého Smokovca. Od roku 1905 sa započalo s výstavbou koľajovej elektrickej trate, napájanej stále touto Velickou vodnou elektrárňou. Po niekoľkých rokoch úspešnej premávky od jej otvorenia (1908), odhliadnuc od sporov s vedením Košicko-Bohumínskej trate, sa firma rozhodla predĺžiť trať električky zo Starého Smokovca na Štrbské Pleso a tiež aj opačným smerom do Tatranskej Lomnice. Kapacita vodnej elektrárne však už nestačila pokryť nové potreby železnice a bolo potrebné získať silnejší nový zdroj energie, korý by zabezpečil aj verejné osvetlenie spomínaných tatranských osád. A tak sa v roku 1911 súbežne so stavbou novej trate neďaleko popradskej železničnej stanice začala budovať aj parná elektráreň.


Výstavba a spustenie elektrárne

Stavbu financovala spomínaná budapeštianska firma Phöbus Villamos Vállalatok részvény társasága a spolu s montážou strojných zariadení ju realizovala budapeštiansko-prešporská pobočka spoločnosti Siemens: Ungarische Siemens-Schuckert-Werke. Prevádzku elektrárne spustili už v roku 1911, súčasne s otvorením nového úseku trate zo Starého Smokovca do Tatranskej Lomnice. Táto nová prevádzka bola len krátkodobá. Prerušilo ju zaplavenie trate v Poprade, ale hlavne technické problémy (s jednosmerným, resp. striedavým elektrickým prúdom). Definitívne spustenie a uvedenie novej parnej elektrárne do prevádzky je datované augustom 1912. Staviteľ elektrárne je známy len z pečiatky popradskej stavebnej firmy Hlavaj-Blistyán s dátumom 12. marec 1912, ktorá pravdepodobne patrí realizátorom stavby. Z plánov však nie je zrejmé meno a totožnosť projektanta budovy. Strojové zariadenie (dnes už asanované) dodala firma Siemens-Schuckert. Pozostávalo z dvoch Curtis turbín, z ktorých každá mala výkon 400 kW a vyrábala striedavý prúd, ďalej to bolo vedenie vysokého napätia 15000 voltov, transformátory v Hornom Smokovci a na Štrbskom Plese. Z ostatných technologických častí dodala kotly firma Nicholson, parné turbíny spoločnosť AEG Budapešť a generátory Siemens. Na stavbu bol za 3969,14 uhorských korún vykúpený pozemok o rozlohe 531 štvorcových siah, na ktorom bol postavený aj dvor a budovy remízy.
Pre autorov všetkých dokumentov a publikovaných zmienok o elektrárni, ako o tom svedčí podrobný popis technológie a prevádzky železnice zachovaný vo firemnom archíve a múzeu firmy Siemens v Mníchove, bolo jej technologické zariadenie dôležitejšie ako vlastná stavba. Doposiaľ sa nepodarilo nič zistiť nielen o projektantovi budovy, ale nezachovala sa ani pôvodná projektová dokumentácia stavby. V popradskom okresnom archíve je uložený iba projekt administratívnej budovy riaditeľstva železnice, ktorá bola vybudovaná súčasne s elektrárňou v jej bezprostrednej blízkosti a má s ňou spoločné niektoré stavebné prvky, ten istý štýl a najmä materiál. Obidve budovy boli postavené z neomietaných pálených tehál. Avšak ani na plánoch budovy riaditeľstva železnice nie je uvedené meno projektanta, iba pečiatka uvedenej popradskej stavebnej firmy Hlavaj-Blistyán.
Pôvodná dispozícia objektu z roku 1911 bola v podobe pozdĺžneho jednotraktu, v južnej časti rozšíreného na dvojtrakt, ktoré ponúkali päťpriestorovú budovu, s navzájom priechodnými časťami. Od severu boli funkčne radené priestory: sklad uhlia (dnes asanovaný), kotoľňa a vedľa nej strojovňa – obe s halovou architektúrou plynulo prebiehajúcou až po krov stavby (dnes je priestor rozčlenený na dve poschodia), potom nasledoval dvoj-trakt vo východnej časti s rozvodňou a v západnej s velínom. Velín bol umiestnený v juhozápadnom nároží v prie-storoch veže, aj kvôli zvýšenej bezpečnosti. Remeselne dokonalé detaily stavby, veľkorysé priestorové riešenie i celkový architektonický výraz, vyžarujúci dobovú atmosféru nadšenia pre industriálny pokrok a vieru v jeho neobmedzené možnosti, poukazujú, že nejde len o stroho účelovú stavbu.
Architektonické kvality budovy vieme oceniť až dnes, s odstupom času. Silnú dominantu celej elektrárne podnes predstavuje 41,5 m vysoký samostatný komín na východnej strane z neomietanýh tehál, ktorý je jedným z posledných svojho druhu i obdobia v podtatranskom i širšom spišskom regióne. Samotný objekt elektrárne je blokovou stavbou so zachovaným suterénom pod celou svojou plochou, v nadzemí ho tvoria dve podlažia. V objekte ostalo zachované pôvodné radenie priestorov, napriek strate ich originálnej funkčnosti. Charakter celej architektúre dodávajú jej fasády, ktoré sú riešené jednotne v kontrastnej hre tmavočervenej tehlovej armatúry oproti plochám stien. Priečelia sú horizontálne orámované pod korunnou rímsou prostredníctvom z tehál vytvoreného oblúčkovitého vlysu. Na korunnej rímse veže je po celom jej obvode dosadajúca atika tvorená stĺpikmi štvorhranov s ihlanovými strieškami. Vertikálne členenie fasád tvoria obdobným ihlanovitým motívom ukončené pilastre. Z pôvodného interiéru je cennou zachovaná časť kovovej konštrukcie a zábradlie galérie strojníka, z ktorej kontroloval chod strojov.


Ďalšie osudy a zánik elektrárne

Po vzniku Československa vykúpila v roku 1922 tatranskú železnicu vrátane elektrárne od budapeštianskej firmy Legiobanka a stala sa hlavným akcionárom spoločnosti, ktorá odvtedy niesla názov Tatranská elektrická vicinálna dráha, účastinná spoločnosť (TEVD). Táto spoločnosť sa aj prostredníctvom popradskej elektrárne okrem prevádzky a rozvoja vlastných dráh zaslúžila napríklad o elektrifikáciu tratranských osád a dvoch kúpeľných stredísk – Lučivná a Kvetnica. Spoločnosť prevádzkovala aj ozubenú železnicu zo Štrby na Štrbské Pleso, pozemnú lanovku Starý Smokovec – Hrebienok a visutú lanovku Tatranská Lomnica – Skalnaté pleso – Lomnický štít. O jej zánik sa postarali až znárodňovacie dekréty po II. svetovej vojne, známe aj ako tzv. Benešove dekréty. Už prvý znárodňovací dekrét z roku 1945, ktorý sa týkal energetiky, viedol k delimitácii popradskej parnej elektrárne z majetku TEVD a k jej znárodneniu. Akciová (účastinná) spoločnosť TEVD, ešte stále v súkromných rukách, sa bránila tým, že elektráreň je súčasťou železnice a slúži jej potrebám. Slovenské elektrárne, ktoré mali znárodnenú elektráreň prevziať, argumentovali tým, že prevádzku elektrárne vlastne riadia a železnica odoberá energiu z verejnej siete: „Elektráreň je v prevádzke SE. Jej zariadenie je vyše 40 rokov staré a zastaralé, pracuje neekonomicky, inštalovaný výkon je malý 2 x 500 W vo dvoch strojoch, takže mzdy a prevádzkové náklady sú nehospodárne veľké. SE udržujú prevádzku tejto centrály výlučne len z dôvodu mimoriadnej krízy vo výrobe. Postupne bude odstránená a demontovaná.” Spor sa vliekol až do roku 1948 a k delimitácii došlo až medzi júlom 1948 a marcom 1949. Ešte v rokoch 1949 až 1950, keď prešla procesom znárodnenia aj spoločnosť TEVD, navrhovali Československé dráhy (ČSD), aby došlo k zmene delimitácie, a aby bola lektráreň ponechaná v majetku ČSD aj kvôli plánovanej elektrifikácii tratí Poprad – Tatranská Lomnica a Štrba – Spišská Nová Ves. Znárodnená elektráreň však už ostala v správe Východoslovenských energetických závodov, využívaná bola iba sporadicky ako výpomoc v energetických špičkách, do roku 1958.
Ministerstvo palív a energetiky 18. 5. 1959 rozhodlo o zrušení elektrárne a 1. júla 1960 bol odvolaný obsluhujúci personál. Strojné zariadenie bolo demontované, ponúkané na využitie iným energetickým prevádzkam, nakoniec pravdepodobne skončilo ako šrot. Začalo sa uvažovať o ďalšom využití budovy. Jedna z alternatív na využitie budovy bola možnosť ponúknuť priestory na mestskú tepláreň, avšak kvôli neefektívnosti sa tento zámer nikdy nezrealizoval. Obchodný dom Hornád v Košiciach mal záujem o jej rekonštrukciu ako svojej popradskej pobočky. Tento plán sa nestretol s pochopením nadriadeného ministerstva obchodu, ktoré malo rekonštrukciu financovať. Dňa 20.3. 1961 budovu elektrárne prevzal Tatranský podnik MP v Kežmarku, ktorý tu bez väčších stavebných úprav umiestnil svoje prevádzky chladiarenstva a veľkokuchyniarstva. Prevádzky v budove sídlili až do roku 1992. A tu už začína novodobá história budovy pod správou Tatranskej galérie.
K tejto stručnej histórii objektu je potrebné pripomenúť, že je prakticky posledným zachovaným z pôvodného komplexu budov tatranských elektrických železníc. Tvorili ho už len torzovitá remíza a depá, demolovaná točňa rušňov a vozňov, ako aj ostatné priľahlé správne budovy, strácajúce svoj pôvodný štýlový výraz. Aj napriek výskumu v miestnych (Poprad, Levoča) a zahraničných (Budapešť, Mníchov) archívoch sa nám nepodarilo výskum kompletne uzatvoriť. Otvorená ostáva otázka absentujúceho projektanta budovy, jej celkové štýlové zaradenie a upresnenie v komparácii s regionálnou i ostatnou blízkou stredoeurópskou tvorbou. 


Z histórie elektrárne pod správou Tatranskej galérie v Poprade

November 1989 priniesol zmeny, ktoré oživili otázku nového využitia bývalej elektrárenskej budovy. O využití jej priestorov uvažovali viacerí v Poprade, avšak s konkrétnym návrhom, prišla jedine Tatranská galéria. Táto inštitúcia už dlhší čas zápasila s chronickým nedostatkom priestorov. 
Podľa archívnych materiálov Tatranskej galérie historička umenia Jitka Haaková na jednom z pracovných zasadnutí galérie predniesla odvážny návrh týkajúci sa prestavby budovy elektrárne na galériu. Projekt bol nazvaný Elektráreň – galéria. Hlavnou inšpiráciou tejto myšlienky bola reprodukcia dobovej fotografie starej elektrárne v Sydney v časopise „Umění a řemesla” č. 4/1990 a článok J. Vytrhlíkovej pod názvom „Veľkorysý podnik štátnej kultúry”, v ktorom autorka opisuje projekt „Powerhouse” (Elektráreň) v Sydney. Magistrát mesta Poprad prisľúbil Tatranskej galérii podporu projektu Elektráreň – galéria, a preto v roku 1991 vyčlenil budovu bývalej parnej elektrárne z privatizácie za účelom umiestniť v nej výstavné priestory Tatranskej galérie. V roku 1992 mesto Poprad (s vtedajším primátorom Jánom Madáčom) uzatvorilo zmluvu s Tatranskou galériou (s vtedajším riaditeľom Rudolfom Rabatinom) o bezplatnom dlhodobom prenájme budovy bývalej parnej elektrárne na 50 rokov.
V životopise bývalej parnej elektrárne, a to v roku 1992 – vypísaním užšej súťaže na projektovú štúdiu a na následné spracovanie stavebného zadania – sa začína nová kapitola. Na projektovú prípravu rekonštrukcie elektrárne získala TG v roku 1992 podporu z fondu Pro Slovakia a od Spolku architektov Slovenska. Vďaka tejto podpore mohla vypísať architektonickú súťaž. Výsledkom súťaže boli 4 vypracované projektové štúdie. Z nich na realizáciu TG, ako zadávateľka úlohy, vybrala riešenie bratislavských architektov Jána Kodoňa a Bohuslava Krausa, názvané Projekt „Továreň”. Autori projektu vo svojom návrhu uplatnili ideu fabriky, ktorú filozoficky pretvorili do vnútorného členenia budúcej galérie; tým podčiarkli a rozvinuli požiadavku polyfunkčného využívania priestorov. Sami sa výstižne vyjadrili, že „z továrne na elektrinu sa stáva továreň na zážitky.” Architektonické uvažovanie autorov sa opieralo o príťažlivé vzory z cudziny; úspešnú adaptáciu starých budov na nové účely realizovali vo viacerých európskych krajinách: Múzeum d'Orsay – budova železničnej stanice v Paríži, Arsenal – prístavné sklady v Benátkach, či Powerhouse Museum – elektráreň v Sydney. Bývalá elektráreň v Poprade poskytovala porovnateľné parametre; 2 výrobné haly, nárožná veža a komín mali v sebe zakódovanú dávku historickej pamäti, niesli výrazné architektonické hodnoty v dochovanej hmote objektu i v detailoch a, napokon a či predovšetkým, boli dokladom vývoja priemyselnej (industriálnej) architektúry na Slovensku na začiatku 20. storočia. Aj keď všetky tieto atribúty projekt dvojice Kodoň-Kraus (pod číslom HZ 14 – 00/92) rešpektoval, pre nedostatok financií a veľkú technologickú náročnosť sa nerealizoval. 
Galerijným životom bývalá parná elektráreň po prvý raz ožila 1. mája 1993. Medzinárodným projektom Severné Anglicko na Severnom Slovensku bol nový výstavný priestor sprístupnený pre verejnosť. Prvá výstava sa konala v surovom a nedokončenom prostredí, ktoré ešte mesiac pred prvou vernisážou bolo skladom haraburdia a zvyškov z bývalých prevádzok. Aj nasledujúce nekonvenčné výstavy a netradičné kultúrne podujatia sa konali v provizórnych podmienkach.(1) Vďaka nim si Tatranská galéria overila kultúrno-estetickú únosnosť svojich budúcich podujatí a získala tak skúsenosti potrebné na projektovanie ďalších rekonštrukčných ako aj výstavno-kultúrnych akcií. V nasledujúcich štyroch rokoch sa v TG otvorilo 15 výstav, z toho 6 medziná-rodných, a tak sa objekt postupne stáva známym prezentáciou alternatívnych foriem umenia a obľúbeným u mladých návštevníkov.
V rokoch 1993 – 1996 pod vedením Rudolfa Rabatina, Tatranská galéria disponovala viacerými priestormi: Galériou v Hornom Smokovci, (ktorá jediná zodpovedala galerijným požiadavkám, žiaľ galéria o ňu prišla v roku 1996), budovou riaditeľstva na Alžbetinej ulici v Poprade, historickým objektom v Spišskej Sobote v havarijnom stave a budovou Elektrárne v podobnom nevyhovujúcom stave. Navyše pribudol pod správu TG novovzniknutý priestor Dom fotografie na Námestí sv. Egídia s ročným nájmom 300 000,- Sk. Vzhľadom na množstvo objektov, málo financií, meniacu sa spoločenskú aj politickú situáciu, objekt Elektrárne chátral. 
V roku 1997 sa zmenilo vedenie galérie, do funkcie riaditeľky nastúpila Dr. Anna Ondrušeková, ktorá bola nútená riešiť existenčné problémy inštitúcie. Najdôležitejšie bolo získanie výstavných priestorov, keďže Elektráreň bola prístupná iba v letných mesiacoch kvôli vykurovaniu a galéria v Hornom Smokovci bola zrušená. V priebehu roka na Alžbetinej ulici vytvorila TG (vďaka sponzorom) z administratívnych priestorov komornú výstavnú sieň. Sieň slúžila výtvarnému umeniu presne 10 rokov.(2) Najviac energie však vedenie venovalo priestorom elektrárne. Priestor nevyhovoval z bezpečnostného ani hygienického hľadiska. Opať za pomoci sponzorov a enormnému úsiliu vedenia galérie sa postupne začali opravovať jednotlivé časti budovy. Ako prvé schodištia, terasy a toalety (viď obrazová príloha). Po piatich rokoch sa opätovne nadviazal kontakt s dvojicou architektov Kodoň – Kraus, pripravovala sa nová úspornejšia varianta rekonštrukcie.
V roku 2002 získala galéria financie na opravu strechy, z opravy sa však vyvinula celková výmena nielen krytiny, ale aj krovu. Na financovaní sa podieľali viacerí (štátna správa, mesto i súkromní sponzori), bol to náročný boj nielen o financie, ale aj o záchranu objektu Elektrárne pre Tatranskú galériu, už pod dohľadom médií, ktoré boli galérii nápomocné.
V júli 2003 riaditeľka TG Anna Ondrušeková a primátor mesta Poprad Anton Danko podpísali novú nájomnú zmluvu na dobu 99 rokov za symbolickú sumu 1,- Sk. Tým sa otvorili nové možnosti získania finančných prostriedkov pre obnovu objektu. 


Vyhlásenie budovy za kultúrnu pamiatku 

Elektráreň TG, ojedinelý industriálny priestor na Slovensku, ktorý vďaka svojej brutálnej obnaženosti a strohej čistote bol takmer predurčený k jeho zachovaniu a následnému pretvoreniu na prezentovanie a presadzovanie súčasného výtvarného jazyka a umenia. Proces záchrany budovy trval dlho a chýbala aj podpora regionálnych pamiatkárov zaradiť elektráreň do zoznamu kultúrnych pamiatok. Bez tohto kroku však boli nemožné ďalšie, najma získanie financií na záchranu, a to si nové vedenie TG uvedomovalo od svojho nastúpenia v roku 1997. Proces trval niekoľko rokov. V roku 2003 sa Tatranskej galérii v spolupráci s Pamiatkovým ústavom v Bratislave podarilo zaradiť objekt do zoznamu kultúrnych pamiatok Slovenska pod názvom Elektráreň parná a komín (číslo kultúrnej pamiatky: 11434/1-2).(3)
Objekt mal na zaradenie všetky potrebné atribúty: istú dávku historickej pamäti, architektonické hodnoty v dochovanej hmote i detailoch a je dokladom vývoja priemyselnej architektúry na Slovensku. Keďže pôvodné technologické vybavenie elektrárne sa nezachovalo, predmetom ochrany sa stala stavebná časť objektu. Okrem komína, ktorý je implicitne menovaný v názve, sú predmetom pamiatkovej ochrany najmä nasledujúce prvky:
»  vonkajší vzhľad budovy: tvar okien, tehlové ozdobné prvky, formovanie striech
»  základné vnútorné dispozičné členenie
»  fragmenty pôvodných liatinových zábradlí 
»  fragmenty štukovej výzdoby so zachovalým pôvodným logom „Siemens”
»  princíp konštrukcie krovu s oceľovým tiahlami.
Povýšenie a začlenenie popradskej elektrárne medzi národné kultúrne pamiatky neznamenalo len jej vyznamenanie a zvýznamnenie, ale aktualizovalo aj celý rad vyššie špecifikovaných omedzení, ktoré TG a realizátori rekonštrukcie museli rešpektovať. Určitú voľnosť v ich koncepčnom uvažovaní prinieslo konštatovanie, že ostatné vnútorné prvky (vnesené oceľové medzistropy, schodiská, priečky) už nie sú pôvodné a môžu byť teda modifikované a prípadne odstránené. Oba subjekty – galéria a ochrana pamiatok – sa zhodli v názore, že vonkajší vzhľad budovy bude zachovaný prakticky bezo zmien.    


Predstavenie novej koncepcie a projektu rekonštrukcie 

Obnovený projekt „Továreň na zážitky” predstavili architekti Kodoň a Kraus s vedením galérie 6. septembra 2005. Išlo o predstavenie novej vízie v podobe štúdie na získanie stavebného povolenia. Financie na projekt, ale aj na začatie rekonštrukcie (výmena okien a oprava fasády) získala galéria s pomocou Ministerstva kultúry SR od SPP. Veľkú zásluhu na získaní týchto financií mal vtedajší generálny riaditeľ MK pre sekciu umenia Andrej Zmeček. Koncepcia Elektrárne ako novej, modernej galérie sa svojim vnútorným usporiadaním i voľbou architektonických prvkov približuje k pôvodnej funkcii budovy. Z podporných stĺpov a premostení sa stávajú vertikálne a horizontálne komunikačné prvky, ktoré navzájom preväzujú všetky priestory. Vnútorný život galérie funguje ako estetický systém sui generis. Pohyb človeka je usmerňovaný len náznakovo, predovšetkým rozmiestnením jednotlivých vertikálnych komunikácií. U návštevníka tak vzniká pocit slobody a uvoľnenosti. Otvorenosť a variabilita priestorov umožňuje vytvárať pevné pohybové scenáre pomocou inštalačných panelov. Dušou galérie je dvojica hál – výstavných priestorov v dvoch úrovniach, ktoré je možné podľa potreby navzájom rôzne prepájať alebo oddeľovať. Voľná dispozícia umožňuje variantné spôsoby inštalácie. Charakter totožných halových priestorov je individualizovaný formovaním a situovaním schodísk. Pohyb po schodiskách vo voľnom priestore otvára rôzne pohľady na celkovú inštaláciu i jednotlivé objekty aktuálnej expozície. Celý systém je koncipovaný tak, aby dojem z priestoru umocňoval dojem z expozície. Pôvodná funkcia, architektonický výraz a priestorový potenciál starej elektrárne sú zdrojom inšpirácie pre hľadanie nových foriem galérie a galerijnej prezentácie umeleckého diela. Tradičné výstavné priestory vytvárali izolovaný vzťah človek – exponát. Nová galéria, galéria pre tretie tisícročie, naproti tomu akcentuje vzťahovú líniu človek – priestor – exponát – pohyb... (viď obrazová príloha)
Po predstavení vízie nasledovala detailná práca na realizačnom projekte. Vedenie TG trvalo na projektantoch z Popradu, vzhľadom na zhoršujúcu sa komunikáciu s dvojicou autorov z Bratislavy. Realizačný projekt so svojim týmom vypracoval Ing. Jaroslav Bitarovský, ktorý počas celej rekonštrukcie bol a je stále nápomocný. Rekonštrukcia však vzhľadom na prísun financií pokračovala pomaly.


Budova vo vlastníctve Prešovského samosprávneho kraja a pod správou Tatranskej galérie

Po viacročných problémoch a pretrvávajúcich diskusiách, týkajúcich sa vlastníctva a následného financovania opráv a úprav budovy bývalej parnej elektrárne sa kompetentní činitelia – predseda PSK MUDr. Peter Chudík a primátor mesta Ing. Anton Danko – dohodli na vzájomnej výmene majetkov. Budova riaditeľstva na Alžbetinej ul. 30 pripadla mestu a budova bývalej parnej Elektrárne na Hviezdoslavovej 12 Prešovskému samosprávnemu kraju. K podpisu dohody o výmene majetku došlo 15. októbra 2007. Tým sa galérii otvorili dvere k väčším investíciám.


Predbežná bilancia

V odbobí do roku 2009, keď bola zavŕšená generálna rekonštrukcia Elektrárne (resp. jej prvá časť) bola budova využívaná na galerijné účely len sezónne. Napriek tomu, a popri prebiehajúcich renováciách a opravách, istej miere provizória a neraz blízko havarijného stavu (predošlý stav striech, starých podláh horných poschodí a pod.), tu realizovala TG viaceré nekonvečné výstavy, ale aj rad iných kultúrnych podujatí, okrem happeningov a sympózií i rôzne koncerty a iné nevýtvarné aktivity, ktoré tento jedinečný priestor umožňoval a priam priťahoval. Za dobu dvadsaťročného pôsobenia TG v elektrárni nevynechala ani jednu výstavnú sezónu. Vždy sa rekonštrukčné práce plánovali tak, aby galéria neprišla o svojich návštevníkov počas letnej výstavnej sezóny.
Samotná rekonštrukcia, podmienená dostupnosťou financií ťahajúca sa viac než 10 rokov, galerijnú činnosť výrazne ovplyvnila i determinovala. Za ten čas prestavba budovy prešla dvoma výraznými etapami, pričom posledná ju ešte len čaká. 
Prvá etapa zahŕňala výmenu strechy, jej zateplenie a výmenu okien. Investičné náklady presiahli 0,3 mil. €. 
V druhej etape bola realizovaná prístavba administratívnej časti, výmena konštrukcií medzipodlažia a kúrenie, ktoré umožňuje celoročné využitie objektu. Rohový objekt parnej elektrárne si aj po rekonštrukcii zachováva svoj charakteristický výraz. Na severnej strane bol rozšírený o novú prístavbu – administratívnu časť so zázemím, depozitom a vlastnou knižnicou. Pri historickom objekte tak vznikol kultivovaný novotvar. Dnes je tu improvizovaný vstup do celej galérie Investičné náklady tejto etapy presiahli 0,8 mil. €. Táto etapa bola financovaná výlučne z prostriedkov PSK. Priestor galérie bol slávnostne otvorený 26. októbra 2009. Pre galériu, ale aj celý podtatranský región a kultúrnu verejnosť, to bol najvýznamnejší deň v jej histórii. V predvečer 50. výročia vzniku galérie (1960) sa skončili „galeje jednej galérie” a inštitúcia získala adekvátny a dôstojný priestor pre uloženie diel, knižnicu, ale aj prezentáciu výtvarného umenia a administratívu, ktorý využíva celoročne.
Posledná etapa rekonštrukcie by sa mala následne realizovať z financií EÚ, prostredníctvom projektu ROP. Zložitý proces podania žiadosti, verejných obstarávaní má galéria za sebou.V priebehu roka 2013 by mal byť celý priebeh rekonštrukcie zavŕšený. V tretej etape plánuje galéria dobudovať vstupné priestory so zázemím a výťah, ktorý má zabezpečiť bezbariérový prístup do väčšiny výstavných priestorov, ďalej komerčné priestory reštaurácie a kaviarne v podzemných priestoroch objektu. Galéria tiež plánuje dobudovať nádvorie so sanáciou komína. (Odhad investičných nákladov v tejto etape je okolo 1 mil. €). „Už v súčasnej podobe Elektráreň Tatranskej galérie v Poprade je príkladom záchrany a funkčného využitia priemyselného objektu dotvárajúceho históriu mesta.”(4)
V roku 2009 dostala galéria Cenu predsedu Prešovského samosprávneho kraja za dlhoročný angažovaný a profesionálny prístup pri prezentácii kultúrneho dedičstva a súčasného výtvarného umenia podtatranského regiónu. Získala ju ako prvá zo zariadení Prešovského samosprávneho kraja. Ocenenie je predovšetkým morálnym zadosťučinením pre všetkých pracovníkov tejto inštitúcie v jej 50 ročnej existencii.

Elektráreň Tatranskej galérie v Poprade sa v rámci Slovenska, ale aj v zahraničí stala známou inštitúciou venujúcou sa prezentácii súčasného umenia a kultúrnych aktivít v prospech verejnosti, no najmä mladej generácie. Počas dvadsiatich rokov usporiadala TG v Elektrárni 150 výstav, 50 koncertov, 30 divadelných predstavení za účastitakmer 1000 umelcov z 24 krajín. Podujatia navštívilo bezmála 90000 návštevníkov. Ambíciou TG bolo postupnou rekonštrukciou, ktorá ešte prebieha, premeniť objekt v multikultúrne centrum podtatranského regiónu, slúžiace kultúre a rozvoju turizmu v tomto regióne. 
Anna Ondrušeková


Poznámky
(1) „Objekt s poeovskou atmosférou, bizarný, rozľahlý, pustý, studený, s kŕdľami papuľujúcich havranov a opadaným parkom. Dokonalý pohlcovač absurdných myšlienok, meditatívna diera, tvorivý chrám, zlatá baňa inšpirácie.” – taký bol pohľad Lucie Benickej na galériu „nového typu”. 
(2) Počas 10 rokov TG v sieni usporiadala 74 výstav
(3) Konkrétny termín 28. 8. 2003 bol pre históriu Tatranskej galérie a budovu elektrárne jeden z najvýznamnejších. Veľkú zásluhu na zapísaní do zoznamu KP SR má Katarína Haberlandová, spoluautorka návrhu 
(4) „Tatranskú galériu čaká ešte veľa práce v jej poslednej etape rekonštrukcie. Po dokončení vznikne ucelené kultúrne centrum, ktoré navyše bude prezentovať jednu z mála zachovaných technických „pamiatok s komínom”. Už dnes ale galéria slúži svojmu účelu a ponúka priestranné plochy na vystavovanie rozličných umeleckých diel. Obrovskú zásluhu na tom má nepochybne riaditeľka galérie Anna Ondrušeková.”
Ing. arch. Tomáš Bujna In: Arch

 


 

pred rekonštrukciou

Fotografie: archív TG
fotografiu poskytol zo súkromného archívu pán Miroslav Kováčik
 






 

 

večerné kurzy kreslenia zamerané na základy kresby
2 hodiny - každý utorok od 17.00

projekty vznikajú
s finančnou podporou
Fondu na podporu umenia

pondelok – piatok:
9.00 – 17.00
nedeľa:
13.00 – 17.00

sobota – zatvorené

Tatranská galéria v Poprade

Hviezdoslavova 12
058 01 Poprad
GPS: 49.058197 20.298105

tel.: +421 52 7721 968
gsm: +421 917 843 187

e-mail: tatragaleria@tatragaleria.sk

dospelí | 3,00 €
študenti, dôchodcovia | 1,50 €
deti do 15 r. | 1,00 €
žiaci v skupinách | 1,00 €
rodinná vstupenka | 5,00 €

Prenájom priestorov Elektrárne Tatranskej galérie

INFO 0905 843 802

Páčia sa Vám priestory Tatranskej galérie v Poprade?
 
 
100%

 
 
0%

 

dnes je: 20.10.2017

meniny má: Vendelín

podrobný kalendár

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

Úvodná stránka