Prechod na navigáciu Hlavné menu Prechod na navigáciu Hlavné menu 2 Prechod na navigáciu vodorovná
Tatranská galéria Poprad
História TGVýstavy v Elektrárni TGZbierkový fondTvorivé dielneProjekty 2016

Napísali o nás - archív


 

aktuálne.sk
10. 10. 2016

KOMENTÁR Jozefa Banáša: Ak chceš postaviť loď, vzbuď v ľuďoch túžbu po mori

KOMENTÁR - Ak chceš postaviť loď, neposielaj ľudí po drevo, ale vzbuď v nich túžbu po šírom mori. Tri vynikajúce príklady húževnatosti odvážnych a nezlomných Sloveniek.

 

Ilustračné foto. Zdroj:NMH / Matej Kalina

Vraví sa, že dobré správy noviny nepredávajú. Nie som si tým istý, ba naopak, nazdávam sa, že v  záľahe nedobrých správ človek čoraz viac túži po informáciách, ktoré nás pohladia, povzbudia, dodajú chuť do práce na zveľaďovaní seba samého i svojho okolia.

Navštívil som v uplynulých dňoch tri mestá, ktoré zdanlivo nemajú nič spoločné: Poprad, Kežmarok a Liptovský Hrádok. A predsa tieto mestá spájajú tri ženy, ktorých sila ich sna, predstavivosti, vytrvalosti a viery dokázala vytvoriť diela, ktoré väčšine neveriacich vyráža dych.

Anna Ondrušeková, Silvia Holopová a Dagmar Machová. Doslova z ruín postavili paláce. Keď v roku 1992 uzavrelo mesto Poprad vďaka prezieravosti primátora Jána Madáča zmluvu s Tatranskou galériou, nikto netušil, že z niekdajšej parnej elektrárne vznikne po vzore parížskeho Múzea dˋOrsay (bývalá železničná stanica), hainburskej „Kulturfabrik“ (bývalá tabaková továreň), či berlínskej „Kulturbrauerei“ (bývalý pivovar) Galéria nevídanej krásy.

Kľúčovou postavou pri prestavbe bola riaditeľka Tatranskej galérie Anna Ondrušeková, ktorá sa v roku 1997 s nadšením vrhla do práce, aby sa pod jej vedením zavŕšili náročné rekonštrukčné práce na objekte. Nová riaditeľka neúnavne presviedčala kompetentných o význame tejto galérie nielen pre Podtatranský región, ale i pre celé Slovensko. Zohnala sponzorov, peniaze od štátu, mesta i od VÚC a dnes je tento nádherný multikultúrny priestor ozdobou Slovenska. Dvadsaťročné úsilie prinieslo skvelé ovocie.

V neďalekom Kežmarku stojí druhý „zázrak“ – nádherný hotel Hviezdoslav, ktorý poskytuje hoteliérske, relaxačné a gastronomické služby na najvyššej medzinárodnej úrovni. Z niekdajších takmer ruín na Hlavnom námestí vznikol jeden z najelegantnejších historických hotelov v Európe.

Keďže v dome býval počas svojich štúdií v slávnom lýceu Pavol Országh Hviezdoslav, bolo jasné, koho meno hotel ponesie. Za týmto skvostom stojí niekdajšia riaditeľka Hotelovej akadémie, učiteľka slovenčiny a nemčiny Silvia Holopová.

V čase, keď si začala užívať dôchodok narazil jej syn na zdevastovaný historický dom, ktorý bol na predaj. Nezaváhali a kúpili ho. Najprv zrekonštruovali dom a na mieste niekdajších smetísk vybudovali kuchyňu a servisné priestory. Penzión mal spočiatku dvanásť izieb, no časom prikúpili ďalšie dva historické domy, z ktorých jeden patril legendárnemu richtárovi Jakubovi Krayovi.

Hotel dnes disponuje tridsiatimi luxusnými izbami a apartmánmi a hoci som ho navštívil už niekoľkokrát, nepočul som od žiadneho člena personálu slová: nemáme, neviem, nedá sa.

Riaditeľka Silvia Holopová dokázala, podobne ako Anna Ondrušeková, presvedčiť kompetentných, získala zdroje i z eurofondov a dnes má nielen Kežmarok, ale aj Slovensko špičkový historický hotel. Hotel poskytuje pohladenie nielen telu v podobe gurmánskeho a relaxačného zážitku, ale i duši v podobe literárnych a hudobných produkcií. Je obohatením kultúrneho života v celom podtatranskom regióne. 

Tretím „zázrakom“ podtatranského regiónu, ktorý stvorila dáma nebývalých manažérskych a organizačných schopností, je Hotel Grand Castle v Liptovskom Hrádku. Viacerí z nás si spomenieme na časy, kedy sa nad riečkou Belá na okraji  tohto mesta vypínali ruiny hradu a pod ním rozpadnuté, chátrajúce a vykradnuté budovy bývalého kaštieľa.

Nikto nenašiel odvahu, až sa tu v roku 2001 objavila podnikateľka Dagmar Machová, ktorá sa so zápalom podobajúcim sa jednej z majiteliek hradu - Magdaléne Zaiovej, pustila do rekonštrukcie.

Keď som sa pred niekoľkými dňami zahľadel na súčasnú hradnú pani sršiacu neuveriteľnou energiou a nadšením, zišlo mi na um: „Magdaléna Zaiová sa vrátila.“ Skutočne mám pocit, že Dagmar Machová je stelesnením húževnatej hradnej pani zo sedemnásteho storočia, ktorá prežila ťažký život, ale dokázala neuveriteľné veci. Ako sa to pani Dagmar podarilo?

„Som Slovenka, milujem túto krajinu a rekonštrukciou tohto zámku som si splnila sen. Ten však ešte nekončí, kaštieľ je už premenený na skvostný historický hotel, ale hrad na svoj veľký návrat ešte len čaká.“ 

Dnes je hotel Grand Castle vzácnou historickou atrakciou, ktorú navštevujú príslušníci európskych šľachtických rodov, domáci Liptáci a najmä geometricky rastúci počet turistov z celého sveta. A hradná pani svoj sen napĺňa ďalej. Vďaka jej neutíchajúcej vôli a viere dostáva staronový vzhľad už aj hrad, ktorý sa mení do svojej pôvodnej gotickej krásy.

Tatranská galéria, Hotel Hviezdoslav a Hotel Grand Castle – zázraky, ktoré napriek protivenstvám dokázala vôľa a viera troch žien, ktoré prekročili svoj vlastný tieň, pretrpeli nepriazeň a vzbudili v ľuďoch nadšenie pre dobrú vec.

Panie Anna, Silvia a Dagmar vedia, že – povedané slovami Exupéryho - ak chcú postaviť loď netreba posielať ľudí po drevo, ale vzbudiť v nich túžbu po šírom mori. Iba tak dokáže človek zmeniť sen na skutočnosť. Verím, že jedného dňa budú túto krajinu viesť ľudia ako panie Anna, Silvia a Dagmar a spoločne naplníme sen o našom prekrásnom Slovensku. Dámy – hlboká úcta!
Jozef Banáš

 


 

web Kultúra.Pravda
6. 9. 2016 09:00

Dizajn dáva mantinely,

voľná tvorba nie

 

Rád experimentuje. Sklársky dizajnér a výtvarník Patrik Illo navyše aj rád diváka zneisťuje. Hoci tým, že narúša a potláča krištáľovú priezračnosť skla, pohráva sa s farbami aj tvarmi, provokuje proporciami. Prezrádza to aj výstava s názvom Viac-menej, ktorá v Tatranskej galérii v Poprade predstavuje retrospektívny a reprezentatívny výber z jeho tvorby. Okrem art dizajnu vystavuje aj voľné sklenené objekty a priestorové inštalácie.

Patrik Illo vystavuje pod názvom Viac-menej výber z tvorby v Tatranskej galérii v Poprade.

Autor: Lukáš Moravský

„Dizajn mi dáva jasné mantinely a množstvo prekážok. Voľná tvorba ich nemá, o to je ťažšia. Keď pracujem na voľných objektoch, som umelec, keď navrhujem dizajn, som dizajnér,“ hovorí výrazný predstaviteľ súčasného vizuálneho umenia. Aj také obyčajné predmety dennej potreby ako napríklad poháre, karafy, džbány, nápojové súpravy, kolekcie misiek či vázy, ktoré pochádzajú z jeho ateliéru, pôsobia neobyčajne. Neočakávanými tvarmi, pohybom, väzbami aj humorom. Sú nielen funkčné, ale ako výtvarné kusy môžu byť aj ozdobou interiéru.

Na počiatku je vždy inšpirácia. „Vychádzam z laboratórneho skla, alchymistických nádob, geometrických tvarov alebo priamo z prírody, napríklad z bobúľ hrozna, zo živočíšnej ríše či z mýtických zvierat zo stredovekých beštiárov. V komerčnom dizajne práve takéto inšpirácie bežne používam,“ vysvetľuje Patrik Illo. Divák tak môže okrem iného objavovať v jednotlivých dielach aj inšpiračné zdroje, ktoré podpichli umelcovu fantáziu.

Myšlienka však nestačí. Aby ju dokázal zhmotniť, musí ovládať technológiu. „Sklárovi musíte často prinášať aj technologické alebo výrobné riešenie. Predstavu, ako sa dielo vyrobí. Myšlienka a technológia idú – aspoň u mňa – ruka v ruke,“ pokračuje štyridsaťtriročný vizuálny umelec.

Dizajn nádob

Autor: Lukáš Moravský

Estetické kritériá predmetov sa v rámci umeleckých štýlov, slohov a období menili, funkcia ostáva viac-menej nezmenená. „Pohár z minulosti, z ktorého sa dá napiť, bude funkčný aj v súčasnosti. Nebude však pravdepodobne spĺňať súčasné estetické kritériá. Hľadanie ,nového' je práve prácou dizajnéra,“ prízvukuje doma aj v zahraničí rešpektovaný a oceňovaný autor. Hoci vystavuje aj diela určené pre strojovú výrobu, expozícii dominujú objekty vyrobené ručne. Väčšinou však nejde o solitéry, aj ručne vytvorené predmety vznikajú v tisíckach aj desaťtisíckach ku­sov.

Jeho ambíciou je, aby dizajnom a univerzálnou estetikou oslovili ľudí na celom svete. „Mojou ambíciou je, aby sa predali. Časť z nich zákazníci akceptujú a kupujú, časť sa neuchytí a časť z nich sa uchytí na trhu až po rokoch,“ hovorí Patrik Illo. Po štúdiách na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave absolvoval študijné pobyty vo Veľkej Británii, v Taliansku a vo Francúzsku. Už roky pôsobí na svojej alma mater ako pedagóg a vedúci ateliéru skla.

Vo voľnej tvorbe rieši závažnejšie myšlienky. Provokuje hoci topánkou, v ktorej sa nedá chodiť. Alebo plyšovým mackom, ktorého dotvoril kúskom kože. „Často vytváram objekty, ktoré vychádzajú z bežného života či z reality a nachádzajú sa na tele alebo v jeho blízkosti. Cez ne komentujem človeka. Práve materiály ako koža či plyšové hračky zastupujú v mojich dielach telesnosť. Vypozoroval som, že ma zaujímajú tri základné okruhy – šport, hračky a móda,“ osvetľuje výtvarník a dizajnér.

Dizajn karáf

Autor: Lukáš Moravský

Na konte má desiatky autorských i kolektívnych výstav doma aj v zahraničí. Vystavovanie považuje za súčasť práce dizajnéra. Ide podľa neho o konfrontáciu diel, pod ktoré sa podpísal, s reakciami publika a zároveň o sumarizáciu tvorivej cesty. Jeho dizajnérskym kúskom i voľnej tvorbe nechýba vtip. Všetko, čo vzniká v jeho ateliéri, je originálne. V Tatranskej galérii v Poprade sa na výstave Patrika Illa Viac-menej možno o tom presvedčiť na vlastné oči do 11. septembra.

 


 

web Kultúra.Pravda
23. 8. 2016 14:00

Patrik Illo:

Silné prekvapenia

z krehkého skla

 

V Tatranskej galérii v Poprade sprístupnili výstavu významného slovenského sklára Patrika Illa pod názvom Viac-menej. Kurátorom výstavy je Pavel Urban.

Aj moderný minimalizmus poskytuje veľký priestor pre fantáziu.

Autor: Peter Prochádzka

Výstava potrvá do 11. septembra a ponúka možnosť oboznámiť sa s najnovšími prácami originálneho autora. Sú to diela z voľnej tvorby – sólové kusy aj priestorové inštalácie, ktoré reagujú na danosti výstavného interiéru bývalej parnej elektrárne.

Prehliadka vrcholí hutnícky tvarovaným sklom. Tieto objekty autor dotváral rôznymi bioprvkami (inšpirácie z prírody), pomocou ktorých dosahuje tajuplné napätie. Patrik Illo teda vystavuje tri kolekcie – funkčný dizajn, art dizajn a voľné umenie. Čiže – sú to rôzne úžitkové predmety, ako aj práce, v ktorých dominuje sklárska fantázia.

Patrik Illo neváha siahnuť ani po netradičných kombináciách skla a rôznych materiálov, ako je napríklad koža či textil.

Autor: Peter Prochádzka

Illova monografická výstava predstavuje retrospektívny výber toho najlepšieho, čo doteraz urobil a dokumentuje jeho vývoj. Svedčí aj o tom, ako sa líši voľná tvorba od komerčného dizajnu, určeného najmä pre sklársky priemysel. Ťažisko výstavy je v samotnej inštalácii – predmety sú umiestnené neočakávane, s nápadom, čo určite divákov zaujme a urobí z návštevy výstavy hlbší zážitok.

Okrem iného diváci uvidia, ako sa posúvajú technické možnosti skla, napríklad aj toho, ktoré sa používa pri stolovaní, jeho využitie i dekoratívna krása. Aj moderný minimalizmus poskytuje veľký priestor pre fantáziu, sklo môže naozaj zdobiť rôzne spoločenské udalosti.

Výstava Viac-menej potrvá do 11. septembra a ponúka možnosť oboznámiť sa s najnovšími prácami tohto originálneho autora.

Autor: Peter Prochádzka

Moderné trendy však neohrozujú ani čerpanie z tradícií – aj Patrik Illo ponúka autorský experimentálny art dizajn, ktorému je blízka estetika minulosti, najmä technika dekorovania rôznych úžitkových predmetov. Neváha siahnuť ani po netradičných kombináciách skla a rôznych materiálov, ako je napríklad koža či textil.

Na mnohých jeho dielach sú motívy z prírody aj starodávne námety známe zo vzácnych súprav, používa rôzne farby a hravé nápady pre dekoratívne predmety, kombinovanie výjavov, nádoby na „šikmej ploche“ a podobné „žartíky“. Milovníci výtvarných prekvapení si teda prídu na svoje a odborníci si môžu overiť, kam sklársku tvorbu tento rešpektovaný autor posunul.

Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Patrik Illo sa narodil v roku 1973 v Považskej Bystrici, navštevoval sklárske učilište v Lednických Rovniach, potom študoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, oddelenie sklárskeho výtvarníctva a na katedre maľby v ateliéri intermédií. Teraz je sám aj pedagógom na tejto škole. Získal viacero ocenení a jeho diela sú vo svetových galériách.

 


 

kultura.pravda.sk

Výtvarníčka Katarína Vavrová: Stáva sa mi, že vzbĺknem

Helena Dvořáková, Pravda | 6. 3. 2016

Katarína Vavrová si vytvorila svoj svet dokonalej harmónie. Ľudia sú v ňom ušľachtilí, jemní, krehkí a štíhli, prichádzajú ako keby z minulosti, nepoznamenaní drsnosťou a samoľúbosťou súčasnej doby.

Nikam sa neponáhľajú. Pozorujú dianie z nadhľadu. Dalo by sa povedať, že je to meditatívna, upokojujúca maľba, ale ona je aj plná vášne. Prebúdza cit. Autorka práve vystavuje v bratislavskej Galérii Danubiana.

foto: Pravda, Robert Hüttner

Vyštudovali ste knižnú ilustráciu, ale práve keď ste končili vysokú školu – okolo roku 1990, prestali sa knihy ilustrovať. Ako ste to prijali?

Samozrejme, najskôr som si optimisticky predstavovala, že po skončení školy začne zvoniť telefón a ponuky na knižnú ilustráciu sa budú hrnúť. Ale – nič také sa nedialo. Chcela som ilustrovať, no revolúcia zmenila zaužívané postupy aj vo vydavateľstvách. Pre Mladé letá som vtedy pripravovala moju prvú prácu – ilustrácie k rozprávkovej knihe Grozdany Olujičovej Nebeská rieka. Bola to moja diplomová práca, robila som na nej rok, ale keď bola pripravená do tlače, vydavateľstvo ju už nepotrebovalo. Všetko sa vtedy odrazu preorientovalo na komerčnosť, prevládli rôzne gýčovité pestrofarebné obrázky, komiksy.

 
Nechceli ste aj celkom zmeniť profesiu?

Nebrala som to urputne, neplakala som, nevzdychala, že sa mi zrútil svet. Situáciu som zvládala, hoci ma zo všetkých konkurzov vyhodili a vyzeralo to beznádejne. Rok predtým som študovala v talianskej Perugii. Boli sme tam očarení architektúrou, umením, atmosférou študentského mestečka a ako mladí ľudia z krajiny, kde bol totalitný režim, aj preplnenými obchodmi. Po príchode domov som si uvedomila, že jediné, čo v tom období bolo u nás lepšie, bola kultúra knižnej tvorby. Zmenou režimu sa stalo hlavnou prioritou vydavateľstiev predať, a len málokto v tom období by išiel do rizika s mladým práve vychádzajúcim autorom. Moja cesta sa začala… no – inde než v knižnej tvorbe.

foto: Pravda, Ivan Majerský
 
Hovorí sa, že všetko zlé je na niečo dobré – čo ste si z tejto situácie vybrali vy? Alebo sa vám nová cesta ukázala sama?

Našťastie sa mi vtedy narodil syn, mala som celkom iné starosti, ale problémy ku mne doliehali. V tom období ma však už začali vyhľadávať zberatelia, a to veľmi kvalitní. Mnohých poslal za mnou môj profesor Albín Brunovský – hovoril im, že má šikovnú žiačku, ktorá práve skončila školu, a oni sa mi ohlásili. Tak som nadobudla prvé kontakty, napríklad s Anne Miek Hart z Holandska. Ona ma priviedla k exlibrisu, ktorému som sa začala venovať. Knižky som nechala bokom. Hovorila som si – mám robotu, môžem pracovať aj tak. Vyšla úžasná Márquezova kniha Sto rokov samoty? Tak ja si ju zilustrujem a budem si takto robiť voľnú tvorbu. Keď ma zasa vyhodili z jedného vydavateľstva, pri rozlúčke mi sľúbili, že mi zavolajú, ale zároveň povedali o veciach, ktoré mi vrátili – predajte si tie obrázky! No dobre! Výborný nápad!  


Uvedomili ste si, že ste teda celkom slobodná?

Áno, bolo to krásne zistenie, ale až príliš slobody, čo sa týka profesie. Robila som si témy, ktoré som si nachádzala sama, a zistila som, že je úžasné byť nezávislá. Mne sa vlastne dobre stalo, s odstupom času to tak beriem, a už viem, že keď sa vám niečo zlé stane v práci, môže vás to posunúť. Išlo to aj bez ilustrovania. Voľne som si maľovala, venovala som sa grafike a popritom ma začali navštevovať zberatelia, galeristi a veľmi zaujímaví ľudia.  


Ale dnes zasa ilustrujete knihy – Marína, Dafnis a Chloé, Štúrovci, vyšla aj Nebeská rieka… Baví vás ešte aj táto práca?

Po rokoch prišla ponuka na ilustrovanie knižky Dafnis a Chloé. Naozaj som dlho váhala, lebo už som bola na inej ceste a odvykla som si od disciplíny, ktorú ilustrácia vyžaduje – treba ísť stránku za stránkou… To je veľmi ťažká práca a ja som na ten vlak už ani nenaskočila. Vo vydavateľstve Perfekt mi však vyšli v ústrety a súhlasili, aby som kreslila voľne, podľa toho, čo vo mne text vyvoláva. Nechávajú mi slobodu, je to vzájomný rešpekt.  


Vyšla vám napokon aj prvotina Nebeská rieka. Tá je robená ešte disciplinovane?

Áno, profesor Brunovský hovoril, že kým sa človek dostane „do tej ilustrácie“, musí aj pár pokaziť. Dávala som si záležať na všetkom. Je to moja prvotina, ktorá vyšla po 25 rokoch. Objavili sme ju v šuplíku, je to tá diplomová práca. Tam som ešte disciplínu mala. Ale vždy platí, že ilustrácia by mala byť blízka deťom, ale aj výtvarne na úrovni. To vedel Jiří Trnka, Albín Brunovský, to vie Peter Uchnár, Dušan Kállay… Ilustrácia môže ľahko skĺznuť – buď jej deti nerozumejú, alebo je veľmi „ľúbivá“. Nájsť správnu cestu je veľmi zložité.  


Knihy s vašimi obrázkami sú zväčša vypredané – ľudia ich berú ako „malú obrazáreň do knižnice“, môžu cez ne pobudnúť v čarovnom svete. Napríklad Sládkovičova Marína vraj vyvolala ten ruch, po ktorom ste kedysi túžili. Ešte stále vám zvonia telefóny?

Najprv som dostala ponuku urobiť len obálku Maríny, ale čím viac som si v nej čítala, tým viac som sa do námetu ponárala. Spolupracovala som s manželom, ktorý robil grafickú úpravu – on je reštaurátor papiera a má cit pre tieto veci, vie, čo sa mi páči, čo mám rada, čiže – spoločne, aj s vydavateľstvom, sme sa dopracovali k tomu, že vznikla takáto veľká kniha. Chceli sme urobiť formát, čo mala Dafnis a Chloé a čo by bol šperk na počesť Andreja Sládkoviča. Všetci boli totiž zvyknutí na maličkú knižočku – tak Marína väčšinou vychádzala – a my sme chceli urobiť niečo výpravnejšie. Marína vyšla na konci roka 2015 a odvtedy naozaj dostávam veľa ponúk na rôznu spoluprácu. Ja však idem ďalej, táto práca sa pre mňa skončila.

foto: archív Kataríny Vavrovej
 
Rešpektovali ste v tomto prípade autora?

Hneď som vedela, že je to knižka, ktorá je neilustrovateľná. Výtvarník musí vytvárať svoju individuálnu predstavu, má k dispozícii pocity, nie popis. Je to voľná fantázia. Urobili sme obálku z fotografie, ktorá sa zachovala, a potom som už pokračovala voľne. Vedela som, že do Sládkovičovej hlavy sa nedostanem, a tak som urobila 31 obrazov výtvarného sprievodu. Sú to vlastne obrazy, v skutočnosti veľké veci – 100 × 70 cm. Je to atypické, ale ja nie som klasický ilustrátor.  


Robíte tieto obrazy – ilustrácie teda na maliarskom stojane?

Aj na stole, aj na stojane. Robím kombinácie techník, kreslím aj maľujem, niekedy si potrebujem oprieť ruku. Podstatné ale je, že nerobím na plátno, ale na papier. Je to japonský papier, veľmi špeciálne upravený. Upravuje mi ho manžel Boris Kvasnica, ktorý je na to odborník. S ním sa radím o technikách, materiáloch a technológiách, ktoré používam pri tvorbe.

 
Vytvorili ste ideálny tandem – zblížilo vás umenie?

Sme s manželom už od pätnástich rokov. Zoznámili sme sa v ľudovej škole umenia, kde mi robil zle – hádzal do mňa gumu. Už vtedy niekto prorokoval – to bude tvoj manžel! Potom sme išli spolu na „šupku“ aj na VŠVU…

V umeleckom prostredí ste vyrastali – ste dcérou výtvarníka Milana Vavra (1933 – 2011), ktorý bol aj známy karikaturista v Roháči, zaoberal sa voľnou tvorbou, satirou, kresleným filmom. Kedysi býval veľmi obľúbeným, v umeleckom prostredí mal veľa kamarátov, uznanie, ale potom mnohí na neho zanevreli kvôli politike. Vy ste mu venovali výstavu Vyznanie môjmu otcovi, ktorá bola v Galérii mesta Bratislavy v roku 2013, čím ste ho pripomenuli ako umelca a milovaného otca.

Bývali sme na Záhradníckej ulici oproti justičnému palácu. Ocko tam pracoval doma a mal ateliér aj v Harmónii. Spomínam, ako robil na presvecovacom stole karikatúry. Bol naozaj všestranný – robil kreslené filmy, karikatúru, satiru, plagáty, maľoval obrazy. On bol veľký extrovert, spoločenský, musel byť stredobodom pozornosti. Bol taká povaha a tá ho doviedla do politiky… Bolo to hrozné obdobie, lebo sme pociťovali útoky, od telefonátov, napádania na ulici, po rôzne urážky.  


Hovorili ste mu vtedy niečo? Chceli ste ho ovplyvniť?

V tom období som už mala svoj život, do toho som sa nemiešala, išla som si svojou cestou. Môj svet je skôr rozprávkový, zaujíma ma umenie, literatúra, divadlo, poézia. Po otcovi zostalo množstvo kvalitných malieb, kresieb a karikatúr. Mali sme spolu veľmi vrúcny vzťah a spojenie pretrváva. Výtvarnému umeniu venoval celý svoj život. Bol plodný v umení, urobil silné veci a mne dal veľmi veľa aj ako pedagóg. Bol láskavý, ale aj veľmi prísny.  

foto: archív Kataríny Vavrovej

Chodili ste spolu na výstavy? Čo bolo vo vašom detstve v Bratislave zaujímavé?

Ocko mal veľmi rád knihy. V tzv. Sovietskej knihe bolo dostať zaujímavé publikácie o umení z každého obdobia a kultúry. Knihy o umení sme si pozerali spolu a on hovoril: Jáj, to je krásne, jáj! Katuška moja, to je nádhera! Mal rád umenie a vážil si ho. Chodili sme radi aj do Poľského kultúrneho  centra – tam zasa kupoval plagáty, časopisy, boli tam kvalitné výstavy. Po mojom ockovi mi ostala veľká knižnica, takmer tisíc monografií, ktoré kupoval s takou láskou. Ja som bola introvert, toto ocka vždy trápilo – že len tichučko sedím. Ale – moja práca si vyžaduje samotu. Sedím pri nej aj dvanásť hodín denne. Teraz mám záchranu – zdravotnú stoličku!  


Teraz žijete na vidieku, nechýba vám mesto?

Mňa to vždy ťahalo z Bratislavy kdesi von do prírody. Najkrajšie spomienky a zážitky mám z Krahúľ pri Kremnici, kde som trávila so sesternicou každé prázdniny. Tam som behala po kopcoch a kreslila moje prvé skice krajiny a stromov. Túžba po tichšom a pokojnejšom živote ma zaviala najskôr do Pezinka a teraz – azda natrvalo – do Limbachu. Mám pocit, že človek v meste je viac osamotený a stratený, ako na kopci za domom v prírode.  


Ľudia poznajú a zháňajú vaše veci, to sa málokomu dnes podarí. Býva to však spojené aj so spochybňovaním – cítite aj také niečo?

Mám už štvrťstoročie stálych zberateľov, galeristov a stále mi pribúdajú noví. Získala som rôzne ocenenia. Niekedy som sama prekvapená, že mám takú neskutočnú spätnú väzbu. S niektorými maľbami sa ale neviem rozlúčiť, veľká časť ich končí v mojom archíve. Záujem zberateľov, galeristov ma, samozrejme, teší. To mi dáva veľkú silu, a tým pádom sa netrápim kritikou závistlivcov.  


Vždy sa vám darilo?

Nie vždy som mala, ako sa hovorí, na ružiach ustlané a na Vysokej škole výtvarných umení v prípravke ma jeden pedagóg stále presviedčal, že neviem kresliť, že nič zo mňa nebude. Urobila som čiarku, a už som plakala, lebo som videla, že ide na mňa zasa nakričať. Rozhodla som sa, že niečo urobím, aby som svoju kresbu neodškriepiteľne posunula. Rozhodla som sa chodiť na Páričkovu ulicu do domu dôchodcov a kreslila som starých ľudí na lôžkovom oddelení. Storočná babička na mňa pozerá a hovorí: Vy ste tak krásna babička! Bolo to zvláštne prostredie pre úplne mladého človeka, ale moja kresba sa veľmi zlepšila. Učila som sa aj u rôznych umelcov, lebo s ockom sme začali mať ponorkovú chorobu. Dosiahla som také výsledky, že na konci roku sa ten pedagóg mojim rodičom ospravedlnil, hoci – stále ešte hovoril, že mi to kreslí otec. Čiže toto som skúsila, a keď som prišla k Brunovskému, bolo to, ako keby som prišla do raja. Vynikajúci umelec, dobrý človek. V ateliéri bola tvorivá atmosféra. Učil nás pedagóg, profesor, ktorého sme zaujímali. Štúdiom u profesora  Brunovského sa splnil môj veľký sen.  


Ste vždy rovnako naladená na maľovanie? Čo vám nesmie chýbať?

Snažím sa vkladať do obrazu dušu, cit a vášeň. Bola som napríklad v divadle, videla som hru Popol a vášeň, úžasného Sándora Máraia v spracovaní Christophera Hamptona, kde vynikajúco stvárnil postavu Henricha výborný umelec Martin Huba. Keď také niečo vidím, je to, ako keby som vzbĺkla. Prídem domov, a musím to namaľovať. Inšpirovala ma aj výtvarná scéna tejto hry. To je tá sloboda, ale okrem takejto úžasnej inšpirácie je veľmi podstatná koncentrácia a pokoj. Toto všetko mi poskytuje moja rodina – je mi veľkou oporou.  


Nie náhodou robíte aj divadelné plagáty, vaše diela majú v sebe vždy niečo dramatické a scénické. Kde ste to uplatnili najviac?

Robila som na plagáte Johanky z Arku pre prešovské Divadlo Jonáša Záborského. Zaujímavá bola práca na plagáte pre SND – Buddenbrookovci. To bola výzva: expresívna hra, náročná pre diváka. Vedela som, že sa musím niečoho chytiť, zvolila som páva, symbol márnomyseľnosti. Páv sa potom objavuje v mojich grafikách a maľbách naďalej.  


Chcú ľudia od vás exlibrisy?

Urobila som vo svojom živote 126 exlibrisov. Záujemcov som mala aj z Číny, ale zistila som, že by som musela všetko zabaliť a robiť len exlibris, keby som všetkých chcela uspokojiť. Denne mi chodili ponuky. Mnohí si nevedia vysvetliť, prečo sa už tejto disciplíne nevenujem, keď som bola v tejto oblasti taká úspešná a objednávky sa hrnuli. Poniektorí zberatelia začali brať exlibris ako dobrý biznis, získať lacno náklad a potom to predávať na internete. Nie všetci sú takí, ale – stalo sa. Na druhej strane mám oddaných zberateľov, napríklad manželia Kalabusovci mi dali celú zbierku do poriadku, urobili mi zoznamy a exlibris majú len na vymieňanie. Tvorbu exlibrisov som teda uzavrela, ale v júni chystám veľkú výstavu v Poprade a tam budú. Sú totiž srdcová záležitosť kurátorky Danice Loviškovej. Bude to autorská výstava – spolu s mojím otcom – v nádherných výstavných priestoroch.

foto: archív Kataríny Vavrovej

Máte cenu aj z rúk thajskej princeznej – vyzerala princezná ako z vašej maľby?

Áno, získala som ocenenie v Thajsku, kde mi Grand prix dávala thajská princezná. Vytvoril sa okolo mňa vtedy mikrosvet slávy. Bola to celkom obyčajná dáma, ale milá a zaujímavá – strážilo ju dvadsať bodygardov, ktorí sledovali každý náš pohyb. Vďaka takýmto oceneniam som sa dostala aj do Japonska, Španielska, Turecka a doniesla som si okrem kníh aj množstvo inšpirácií.  


Máte aj maliarske krédo?

Dnes môžeme vidieť rôznorodosť prístupov a štýlov. Pre mňa je najpodstatnejšie do tvorby dávať srdce, dušu a svoju osobitosť. Verím v silu individuality, pričom rešpektujem remeslo a tvorbu starých majstrov. Snaha šokovať lacným a povrchným spôsobom, ako aj gestá v umení ma vôbec neoslovujú. Práca sa nedá „obkecať“, treba si to odsedieť. Mnohí dnes nevedia, že cisár je nahý.

Katarína Vavrová
Narodila sa 23. augusta 1964 v Bratislave. Študovala na ŠUP v Bratislave (1983), potom na VŠVU (1984 – 1990 na oddelení knižnej ilustrácie u prof. A. Brunovského a K. Ondreičku). V roku 1989 absolvovala študijný pobyt na Academia delle Belle Arti v Perugii. Venuje sa maľbe, voľnej grafike a kresbe, kombinuje rôzne techniky. Je známa aj v zahraničí. Momentálne má výstavu Tak ďaleko v múzeu Danubiany. Návštevníci tam môžu vidieť aj jedenásť nových malieb na japonskom papieri (výstava trvá do 29. mája). Z významných ocenení: Grand Prix Thajsko, Grand Prix Tokio, Grand Prix Budapest, 2. cena Gliwice Poľsko, Hlavná cena Guagzhou, cena za grafiku, 3. cena Caixa Ourence Španielsko, 1. cena Toronto za kresbu a množstvo iných.

 
© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ


 

PRAVDA č. 159 - 2016


 

Dimenzie II.-III. 2016


 

korzar.sme.sk 23. 6. 2016

Diela Edgara Degasa po prvýkrát na Slovensku

V Tatranskej galérii v Poprade otvorili dlho očakávanú výstavu diel francúzskeho maliara Edgara Degasa, ktorý je na Slovensku prezentovaný po prvýkrát.

POPRAD. Ide o jeho grafickú tvorbu s názvom Holá pravda, sériu heliogravúr z cyklu La Famille Cardinal vytvorenú v rokoch 1877 a 1878.

„Degas ilustroval len jednu jedinú knihu. Jeho priateľ Ludovic Halévy však jeho ilustrácie do svojej knihy La Famille Cardinal, vzhľadom na to, aké boli v tom čase požiadavky doby a vydavateľstiev a akým štýlom sa robili ilustrácie, napokon odmietol,” uviedol na vernisáži v stredu podvečer kurátor výstavy Vassili Kessaouri.

Kolekcia heliogravúr
Návštevníci Tatranskej galérie majú výnimočnú možnosť zhliadnuť kolekciu heliogravúr od Edgara Degasa do 18. septembra. Ako vysvetlila riaditeľka galérie Anna Ondrušeková, ide o hĺbkotlačovú techniku spolu s gravírovaním, leptaním a akvatintom, pričom každá heliogravúra je považovaná za originál.

„Predstavujeme techniku monotypie, ktorej sa Degas spoločne s využívaním fotografie vo svojej tvorbe začal venovať ako jeden z prvých. Degas nanášal teplé, roztopené farby na sklo, následne sa táto maľba preniesla na rôzne druhy papiera. U Degasa to bola veľmi obľúbená technika, práve prostredníctvom nej sa dokázal priblížiť aj fotografii a vedel vynikajúco spodobniť rôzne svoje myšlienky a postrehy,” povedal Kessaouri.

Znázorňoval Paríž
Román, pre ktorý boli ilustrácie určené, sarkasticky znázorňoval vtedajší Paríž, rozprával príbehy v rodine Cardinal.

„Po Degasovej smrti sa portfólio monotypov vydražilo a na dlhú dobu sa celé stratilo. Až v roku 1935 sa jeho známemu, ktorý mu pomáhal predtým tlačiť jeho grafiky, podarilo technikou práve spomínanej heliografie oživiť celé toto portfólio, zvečniť ho a zachovať tak všetkých zhruba 40 ilustrácií,” povedala Ondrušeková.

Návštevníci si počas výstavy môžu pozrieť jednotlivé etapy tejto Degasovej tvorby, to, ako záverečná ilustrácia vyzerá, ale aj ako sa postupne jednotlivé farby v tejto technike nanášajú.

„Ide o jediné zachovalé odtlačky na svete,” dodala.

Necítil sa inmpresionistom
Edgar Degas (1834 – 1917) bol jedným z najvýznamnejších maliarov, karikaturistov, grafikov, inovatívnych sochárov a fotografov 19. storočia. Svojou tvorbou a pôsobením na výtvarnej scéne v Paríži je považovaný za jedného z najvýznamnejších predstaviteľov impresionizmu.

„Hoci hovoríme o impresionizme, on sám sa nikdy necítil byť impresionistom, svojou tvorbou sa skôr zaraďoval medzi klasických autorov. Až s odstupom času, keďže občas vystavoval aj s impresionistami, ho výtvarní kritici napokon aj vzhľadom na štýl jeho tvorby zaradili medzi túto skupinu,“ vysvetlila riaditeľka galérie.

Podľa jej slov bol jedným z mála predstaviteľov výtvarnej scény v Paríži, ktorý mal oproti svojim kolegom umelcom o niečo ľahší život.

„Netrpel až takou biedou a núdzou, mal rodičov z bankového prostredia, až v závere svojho života musel po svojom otcovi splácať dlhy. On jediný z celej plejády impresionistov sa však dožil toho, že jeho diela sa predávali ešte počas jeho života za závratné sumy,“ dodala.

Má zaujímavý príbeh
Výstava vznikla vďaka spolupráci so spoločnosťou Art Expo SIA, prostredníctvom ktorej sa už v minulosti dostali do Popradu aj diela Salvadora Dalího a ďalších francúzskych autorov.

„Táto výstava, zložením menšia, má veľmi zaujímavý príbeh, genézu vzniku. Snažili sme sa ju koncipovať tak, aby si tu našli svoje záujemcovia o výtvarné umenie, pripravili sme tiež videoprezentáciu tvorby Edgara Dregas a tiež veľkoplošné zväčšeniny jeho diel,” povedala Ondrušeková.

Po prvýkrát na Slovensku sa podľa jej slov podarilo vydať aj anekdoty Edgara Degasa v katalógoch.


 

aktualne.sk 23.6.2016

Edgar Degas pod Tatrami. V galérii vystavili diela svetoznámeho autora

POPRAD - Návštevníci Tatranskej galérie v Poprade majú možnosť vidieť kolekciu heliogravúr, teda hĺbkotlačovú techniku spolu s gravírovaním, leptaním a akvatintom od francúzskeho umelca Edgara Degasa. Tento autor je na Slovensku podľa riaditeľky Tatranskej galérie Anny Ondrušekovej prezentovaný prvýkrát.

Edgar Degas bol jedným z najvýznamnejších maliarov, karikaturistov, grafikov, inovatívnych sochárov a fotografov 19. storočia.

"Okrem iného tvoril aj práce malých rozmerov ako pastely a tempery, ktoré mu umožnili rýchlu prácu. Jeho zobrazované témy zahŕňali tanečníkov, divadelné scény, koncerty v kaviarňach, portréty priateľov, ale aj scény z nevestincov a akty," informovala riaditeľka galérie.

Aj keď sa sám nepovažoval za impresionistu, svojou tvorbou a pôsobením na výtvarnej scéne v Paríži, patrí k najvýznamnejším predstaviteľom tohto umeleckého smeru.

Ako uviedla Ondrušeková, autor vytvoril sériu monotypov v období rokov 1877 – 1878 ako ilustrácie do knihy svojho blízkeho priateľa a spisovateľa Ludovica Halévyho s názvom La Famille Cardinal.

"Je to satira baletiek stúpajúcich po sociálnom rebríčku a kontrolujúce javiskové matky. Pretože Halévy vyrozprával príbeh knihy v prvej osobe, Degas ho zahrnul do deviatich ilustrácií," vysvetlila riaditeľka galérie.

Súbor ilustrácií ponúka pohľad na francúzsku spoločnosť, parížske ulice a nočný život prostredníctvom prác impresionistického majstra.

OBRAZOM: Platil zaň 150 dolárov, teraz stojí milióny. Miesto, kde začal tvoriť Warhol

"Lepty zo série La Famille Cardinal sú obzvlášť dôležité pretože množstvo originálnych monotypií od Edgara Degasa zmizlo. Lepty z tejto série zostávajú jedinou dokumentáciou o ich existencii," vysvetlila Ondrušeková. Výstava je pre verejnosť prístupná do 18. septembra.


 

Pravda 21.6.2016


 

EMMA 3-2016


 

Plus7dni č. 6-2016


 

Pravda Magazín 23. 12. 2015


 

Korzár - Región 26. 1. 2016


 

Sme Víkend 14. 3. 2015


 
článok na stiahnutie

 

Profit 03 2015


 
časopis Profit-03-2015

 

časopis Línia č. 3/2014


 
časopis Línia č. 3/2014

 

Noviny Poprad č. 18/2014


 

Slovenské národné noviny č. 9/2014


 
Slovenské národné noviny č. 9/2014
 SNN c 9-2014.pdf (167.2 kB) SNN c 9-2014.pdf (167.2 kB)

 

Noviny Poprad č. 7/2014


 
Noviny Poprad č. 7/2014

 

Naše Novinky č. 3/2014


 
Naše Novinky č. 3/2014

 


 
Noviny Poprad č. 7/2014

 

Podtatranský kuriér č.45/2013

Na čaji s Annou Ondrušekovou
 Na caji.pdf (923.2 kB) (923.2 kB)

 

Podtatranské noviny č. 30/2013

 


 
Podtatranské Noviny č. 30/2013

 

Slovenské národné noviny č. 27/2013

 


 
Slovenské národné noviny č. 27/2013
 SNN-27-2013.pdf (269.5 kB) SNN-27-2013.pdf (269.5 kB)

 

časopis Život č. 36 2012

NEUNIKLO NÁM:
Areál Medzimárodného sympózia už nepripomína cintorín umenia

Sochy ožívajú

Cintorín sôch V RUŽBAŠSKOM KAMEŇOLOME je odkliaty, po desatročnom pustnutí sa opäť premenil na atraktívny areál medzinárodného sochárskeho sympózia.

Odkedy sa kúpele za horným koncom dediny Vyšné Ružbachy stali vyhľadávaným strediskom poľskej a uhorskej šľachty, boli ich symbolmi termálne jazierko v travertínovom kráteri a na travertínovej kope postavený kúpeľný Biely dom. V polovici šesfdesiatych rokov minulého storočia pribudol kúpeľom tretí symbol, medzinárodné sochárske sympózium.
Kým prvým dvom čas neublížil, ba naopak, roky im pridali na atraktivite, sochárske sympózium také šťastie nemalo.

Ateliér pod holým nebom
Trojicu našich sochárov Rudolfa Uhera, Miloslava Chlupáča a Andreja Rudavského tak očarilo sochárske sympózium v rakúskom St. Margarethen, že sa pokúsili nájsť prírodný ateliér aj na Slovensku. Andrej Rudavský kolegov presvedčil, že lepšie miesto ako travertinový lom pri Vyšných Ružbachoch nenájdu. „V prospech tohto miesta hovorila nielen krásna príroda, ale aj to, že v ružbašskom lome sa stále ťažil travertín, a to velmi kvalitný. Aby si na vlastnej koži overili, či ich výber bol správny, v lete 1964 si urobili akési malé predsympózium. Keď mi o pár rokov neskór rozprávali o tomto kroku, hovorili o predsympóziu ako o veľkom dobrodružstve,“ spomína na začiatky jedného z najstarších sympózií na starom kontinente riaditelka Tatranskej galérie v Poprade Anna Ondrušeková.
Najžičlivejšie boli pre sympózium šesfdesiate roky, ktoré v čase uvoľňovania politických úzd priali aj účastníkom sympózia. S travertinovými blokmi sa tu v rokoch tvoriacich predohru Pražskej jan pasovali aj špičkoví sochári z Francúzska, Rakúska, Japonska, Nemecka, Talianska i USA. Lenže prišli Sovietske tanky a normalizátori už o umelcov zo Západu nestáli. Železná opona sa na tri desaťročia zatiahia pred sochármi zo západných krajin, pre ktorých sa stal ružbašský kameňolom nedobytnou travertinovou pevnosťou. „V prvej normalizačnej dekáde, ktoru nastolil Husákov stranicky aparát, sana sympóziu nezúčastnil dokonca ani jeden český sochár. Ateliér pod holým nebom bol prístupný výlučne sochárom zo socialistického tábora. Z hľadiska kvality to bob premrhané desafročie. Vtom období vzniklo mnoho diel nízkej kvality orientovaných na popisný flguralizmus. NašťastÄe boli aj výnimky, ktoré nadvázovali na zlaté roky sympózia. Zaujímavé hodnotné skulptúry vznikli pod dlátami a zbij ačkami Juraja Gavulu, Imricha Svitanu, Márie Bartuszovej,“ zamýšľa sa nad etapami ružbašského sympózia Anna Ondrušeková.
Nežná novembrová síce oslobodila našich sochárov z pút socialistického realizmu, ale už prvé leto 1990 prinieslo posledný ročník sympózia. Po 27 rokoch s naším sochárom Jozefom Bodnárom zatvárali brány travertínového ateliéru sochári z Rakúska, Nemecka a Japonska. Neskoršie pokusy ojeho oživenie nenaplnili očakávania organizátorov. Boli to skór akési nostalgické spomienky na zašlú slávu predchádzajúcich ročníkov. Nepomohli ani zvučné mená umelcov z Japonska, Česka, Izraela.

Resuscitovaný areál
Medzinárodné sochárske sympózium ohrozovali nielen socialistický realizmus a po zmene režimu aj spory Ružbašanov o pozemky, ale aj rózne vízie premiestnenia sóch z travertínoveho lomu do mých lokalít. Akademickému sochárovi Dušanovi Pončákovi pri rozprávaní o týchto zámeroch až preskakuje hlas. „Najprv tu bol projekt honos ne nazvaný Obj avovanie krajiny pomocou sóch a objavovanie sóch pomocou krajiny, ktorý sa, naštastie, nezrealizoval. Všetky diela mali byť rozmiestnené v kúpelnom parku, zopár ich malo stáť aj na kopcoch nad dedinou. Zabránili tomu majitelia pozemkov i technické problémy s prevozom niekolkotonových skulptúr. Potom ktosi prišiel s nápadom premiestnit všetky diela do parku pri kaštieli v Strážkach. Ba ozvali sa aj celkom nezmyselné hlasy volajúce po tom, aby vyše sto travertinových sóch bob rozmiestnených na bratislavskorn nábreží Dunaja. Zvítazil však zdravý rozum a sochy ostali v travertínovom lome.“
Keď Medzinárodné sochárske sympózium vo Vyšných Ružbachoch pred pátnástimi rokrni vyhlásili za kultúrnu pamiatku, dostala ho do vienka popradská Tatranská galéria. Jej riaditelka Anna Ondrušeková si zrátala, že určite najschodnejšou cestou v nepriaznivých ekonomických podmienkach bude zreštaurovanie 104 diel od sochárov zo šestnástich krajín. „Niektoré skulptúry sú mimoriadnej urneleckej hodnoty. vdaka grantu Európske
hlavné mesto kultúry Košice 2013 sa nám podarilo prernenit areál sympózia pripomínajúci cintorín sóch opäf na prítažlivé miesto. Areál potrebuje pravidelnú údržbu, až keď budú všetky sochy v stopercentnom stave, možno sa začneme pohrávat s myšlienkou otvorenia ateliéru pod holým nebom pre dalších sochárov. Po vyčistení prvých sôch a zušl‘achtení celého areálu cítirn. ako travertinový lom po rokoch pustnutia opät vibruje kreativnou energiou,“ teší sa Z prinavrátenia zašlej slávy sochárskemu sympóziu pani riaditelka.

Socha od generála
Svoje stopy zanechala v ružbašskom travertine vyše stovka sochárov. Čo socha, to príbeh. Zaujímavý. úsmevný či tragický. Sto sôch, sto príbehov. Napríklad aj ten o zúfalstve a bezradnosti útlej sochárky z Nemeckej demokratickej republiky. Ten deň mám uložený v památi, ani keby to bol včeraj šok, hoci to bolo pred tridsiatirni rokmi. V karneňolorne zastavil svetlornodrý trabant, ktorý priviezol na sympózium sochárku a jej desatročnú dcérku. O polhodinu sa srdcervúco rozplakala, až sme mali dojem, že v kameňolome popukajú všetky travertinové bloky.
Na zväze výtvarných umelcov v Berlíne sochárke povedali, že ju delegujú na sympózium, len jej nikto nepovedal. že ide o prácu s travertínom. Útla Nemka nikdy nedržala v rukách zbíjačku, venovala sa iba komornej tvorbe z hliny a zo sadry. A zrazu na ňu čakal niekolkotonový blok travertinu. Hysterický plač sa podarilo zastavit až správcovi kameňolomu pánovi Petríkovi:
„Nič sa neboj moja, tu máš červenú kriedu, namaluj. ako si to predstavuješ, aja s chlapmi z kameňolomu to vysekáme.“ Slová pána Petríka sa naplnili a všetci držali bobríka mlčania.
„V ružbašskom kameňolome sorn prežil najkrajšie leto svojho života,“ spomína Dušan Pončák z Prešova. „Dostali sme diéty 75 korún na deň, v hoteli Magura stál obed 10 korún, no paráda. A k tornu štipendium tritisíc korún. Každý v areáli nechal po sebe cheb aspoň za štvrt milióna. Nedávno jeden kolega v televízii vyhlásil, že sme boli lokaji režimu, čo je blud. Na ružbašskom sympóziu na nás nikto žiadny nátlak nerobil, a to slúži jeho organizátororn ku cti.“
Keď bolo sympózium v akomsi delíriu, pokúsili sa ojeho resuscitáciu Kúpele Vyšné Ružbachy. Po troch ročníkoch priamo v kúpeľnom areáli ostalo šest sóch. Jednu z nich vytvoril generál izraelskej armády, ktorý si mesiac po bojoch vojaka proti vojakovi v pásme Gazy prišiel do kúpeľov prevetrať hlavu. Zdóveril sa mi, že keby nernal možnost vytesať tú sochu, asi by sa po tom hroznorn zážitku zbláznil,“ prerozprával nám príbeh vzniku sochy od generála izraelskej armády generálny riaditel‘ Kúpeľov Vyšné Ružbachy Ing. Jozef Mikluš.
Smutný príbeh sa spája s trojmetrovou slnečnicou od akademického sochára Miša Suchého. Na otázku, prečo práve slnečnica, mi odpovedal: „Vieš, slnečnice by som chcel mať raz na svojom hrobe.“ Zakrátko nato sám ukončil svoj život. A jeho hrob na prešovskom cintoríne často zdobia práve slnečnice.


TEXT A FOTO: PETER LIČAK

 


 
časopis Život č. 36 2012
 Zivot-36-2012.pdf (894.8 kB) Zivot-36-2012.pdf (894.8 kB)

 

časopis SlovenSKo č. 3 2012

Vyšné Ružbachy vstávajú z kameňa


Tatranská galéria v Poprade bola uprostred letnej sezóny sympaticky aktívna. V reštaurovanom objekte bývalej elektráme vystavoval až do konca septembra Ján Zoričák, slovenský umelecký sklár žijúci od roku 1970 vo Francúzsku. Veľkolepú expozíciu sklených plastík a veľkoplošných obrazov ich interiérov nazvanú Poézia vesmíru súzvučne doplňali unikátne fotografie vesmíru z Astronomického ústavu SAV v Tatranskej Lomnici. A „nadpozemské“ inšpirácie priťahovali pozornosť i na komornej výstave šperkov Martiny Minárikovej nazvanej Stvorenie.
Zo tri týždne po vernisáži výstav, v sobotu 21. júla sa riaditeľka popradskej galérie Anna Ondrušeková prihovárala verejnosti vo Vyšných Ružbachoch v Areáli Medzinárodného sochárskeho sympózia (MSS). Tatranská galéria pod jej vedením sa usiluje o to, čo sme až hriešne zanedbávali. „Zabudnutý a zdevastovaný sochársky areál vo Vyšných Ružbachoch dnes ‚ žiaľ, pripomína skôr cintorín sôch, a nie národnú kultúmu pamiatku,“ hodnotila jeho dlhoročný stav. Snahou o nápravu je projekt, ktorý vyzdvihuje neopakovateľný genius bej priestoru s viac ako stovkou dici od sochárov zo 16 štátov sveta. Projekt jeho obnovy, či priamo záchrany stojí pevne na zemi, je výsostne praktický, presahuje aktuálny čas o takmer polstoročie do minulosti a je zároveň, verme, obrátený k optimistickejšie pôsobiacej perspektíve.
Pre pamätníkov i mladým súčasníkom Anna Ondrušeková pripomenula, že roku 1964 do travertfnového lomu nad kúpeľnou obcou prišii prví významní sochári, aby založili tradíciu, ktorá má európsky význam. Nelikvidovali ju ani v období dvadsaťročnej „totality“ a, žiaľ, netreba sa veľmi čudovať ani tornu, že podujatie i areál začali upadať až za čias „demokratizácie našej spoločnosti“. Zavládol priam prfkladný nezáujem. Ojedinelá zbierka sochárskych diel vytvorená z ružbachského travertínu na jednom mieste takmer nič nehovorila ani obci, ani štátu.
Jej česť aspoň na sklonku 90. rokov a na začiatku nového desaťročia držali niekoľkí sochári. Spomeňme z nich akademického sochára Stefana Kovaľa, umelca pevne zasadeného svojou tvorbou i verejnou angažovanosťou do spišského kraja. Bol komisárom MSS v osemdesiatych rokoch minulého storočia a stal sa neodmysliteľným účastníkom tohtoročnej jtílovej akcie: reštaurovania najstarších plastik v areáli MSS vo Vyšných Ružbachoch — diel renomovaných svetových sochárov: Karla Prantla z Rakúska (zakladateľa najstaršieho sochárskeho sympózia v Európe v Sant Margarethen a spoluzakladateľa sympózia vo Vyšných Ružbachoch), Yasuoa Mizuia z Japonska a slovenských zakladateľov sympózia Rudolfa Uhera a Andreja Rudavského, jedného z prvých účastnfkov.
Potešujúce je, že sa to mohlo udiať s finančnou podporou MK SR a nezanedbateľné z propagačného hľadiska, že tieto aktivity sa stali súčasťou Košíc ako hlavného mesta európskej kultúry roku 2013. Riaditeľka Tatranskej galérie v Poprade mohla s uspokojením konštatovať, že aktívnym pričinením obce Vyšné Ružbachy (jej starostom je Ján Dudjak) pri úprave roky zanedbávaného verejného priestranstva sa môže konečne dostávať do povedomia miestnych obyvateľov. Ak by sme si dovolili uvažovať ponad hranice chotára — ba máme právo (rovnako povinnosť) konať na siločiarach európskej kultúry a cez ňu povedzme cestovného ruchu — najneskôr na polstoročie MSS (čo je zanedlho) sa môžeme k tejto téme vrátiť s podrobnejšou reflexiou.
A, verme, aj s mými pohľadmi na európsky areál nachádzajúci sa na severe Spiša, v susedstve Poľska.

DUŠAN MIKOLAJ
FOTO: AUTOR

 

Rising Stones of Vyšné Ružbachy
Anna Ondrušeková, a director of the Tatra Cauery In Poprad, prepared the project Vyšné Ružbachy — Gen ius Loci. lt was realised on the grounds of the International Sculptors‘ Symposium above the mentioned spa town situated in the north of Spiš Region near Poland. Since 1965, sculptors from 16 countries of the world have created more than a hundred works at a local travertine quarry. After 1989, the site of European importance was left on the sidelines of public interest and many statues require proper care and maintenance today. The first of the oldest statues were restored ast July under the professional guidance of the graduate of academy of fine arts, sculptor Štefan Kovaľ.

 


 

časopis Informácie č. 4 2012

Zaujalo nás:

Obnovili sochy a areál vo Vyšných Ružbachoch

Ružbachy sú v umeleckom svete známe najmä z minulosti ako miesto sochárskych sympózií, ktoré malo spájať umenie s prírodou. Prvé sochárske diela tu vznikli v roku 1964, kedy sa vo vyšnoružbašskom travertínovom lome stretli sochári nadšenci a o rok neskór sa tu už konal prvý oflciálny ročník Medzinárodného sochárskeho sympózia (MSS). Jeho zakladateľmi boli Rudolf Uher, Miroslav Chlupáč, Andrej Rudavský a Karl Prantl z Rakúska (ktorý založil najstaršie sochárske sympózium v Európe v Sant Margarethen). Areál MSS sa tak postupne stával miestom výnimočných každoročných stretnutí domácich aj zahraničných umelcov, a tiež jedinečnou prírodnou galénou so 104 kamennými sochami. V roku 1997 bol tento Areál MSS vyhlásený za kultúrnu pamiatku Slovenska. Žiaľ, postupom času však aj on získaval obraz, pod aký by sa žiaden kultúrny národ nepodpísal.
Významným prínosom pre širší región východného Slovenska je skutočnosť, že sa Košice stali hlavným mestom kultúry (EHMK). Tento fakt využila Tatranská galéria v Poprade - pripravila projekt obnovy unikátnych umeleckých diel, vytvorených počas sympózií vo Vyšných Ružbachoch. O projekte i súčasnom žalostnom stave Areálu MSS hovoríme s autorkou projektu, riaditeľkou Tatranskej galérie v Poprade PaeDr. Annou Ondrušekovou.

 

PaniOndrušeková, čo bob tým hlavným impulzom prečo ste sa rozhodli zreštaurovaf niektoré plastiky upraviť areál vo Vyšných Ružbachoch?
Sochárske sympózium vo Vyšných Ružbachoch, hlavne Areál sóch, je pre mňa nielen profesionálna záležitosf galeristky, zaujímajúcej Sa O súčasné umenie, ale je aj mojou srdcovkou. Trávila som tu celé letá ako dieťa, študentka, ale aj neskór, pozorujúc prácu sochárov, ked‘že pochádzam z neďalekého Podolínca. V týchto dňoch dokončujem dizertačnú prácu na tému umeleckých sympózií na Slovensku, takže sa o Ružbachy intenzívne zaujímam už trinásť rokov. Podarilo sa mi zozbierať veľké množstvo archívneho materiálu a zaujímavé výpovectc od autorov, účastníkov sympózia.


Tatranská galéria v Poprade sa pod vaším vedením snažila sympózium v Ružbachoch oživiť už dávnejšie...
Bolo to v rokoch 1997 až 2003. Počas týchto siedmich rokov sa nám podarilo zorganizovať zaujímavé medzinárodné podujatia, s priaznivým ohlasom aj v zahraničí. Energia vynaložená z našej strany však nebola akceptovaná u vtedajšieho vedenia obce. Prenechali sme teda Areál MSS na obec. Ružbachy som opätovne navštívila až minulý rok. Ten pohl‘ad na zanedbaný, zarastený Areál s pováľanými a rozbitými sochami, zahádzaný kamenárskym odpadom zo súkromných
fušiek, ma doslova rozplakal.
Povzniesla som sa nad nedorozumenia spred rokov, zašla som na obecný úrad a oslovila súčasného starostu. Ten vo svojej bezradnosti, týkajúcej sa práve Areálu, prijal s nadšením moju ponuku začať s postupnou rekonštrukciou sóch. Vypracovala som projekt pre Ministerstvo kultúry SR po dohode s kolegami, s ktorými pracujeme na mých aktivitách v rámci EHMK Košice 2013. Tí prijali náš návrh s nadšením, historici umenia vedia velmi dobre aké umelecké skvosty Sa v tomto


Čo všetko sa teda v rámci vášho projektu podarilo zrealizovat?
Projekt bol naplánovaný tak, aby sme Areál MSS verejnosti opätovne pripomenuli v troch rovinách. Prvá a najclóležitejšia časF sa týkala reštaurovania plastik a úpravy celého Areálu (v dňoch 9-21. júla 2012). Podarilo sa nám kompletne zreštaurovaf štyri plastiky, ktorých autormi sú zakladatelia sympózia - Karl Prantl z Rakúska, Rudolf Uher a Andrej Rudavský zo Slovenska, ale aj dominantnú plastiku japonského sochára Yasua Mizui. Diela boli vytvorené v rokoch 1965 a 1966, po reštaurovaní pósobia akoby ich do travertínu vysekali včera.
Diela týchto autorov sme vybrali zámerne, žiaf, žijúcim z nich je už len Andrej Rudavský, ktorý sa reštaurovaniu veľmi potešil. Okrem spomínaných plastík sme ďalšie štyri plastiky za pomoci náročnej žeriavnej techniky museli opätovne na nové podstavce osadif, keďže boli vandalmi zvalené. Podarilo Sa nám zachrániť aj rozmernú plastiku bulharského sochára Ljutakova, ktorá dominantne lákala návštevníkov do Areálu, dnes je opravená a opätovne umiestnená pri vstupe.
Reštaurovanie plastík prebiehalo pod odborným vedením akademického Sochára Štefana Kovaľa z Ružbách, ktorý bol takmer 10 rokov aj organizačným komisárom sympózií v osemdesiatych rokoch. Zásluhou niekoľkých pracovníkov obecného úradu sa po mesiaci celý Areál upravil a sochy akoby znova ožili.
Druhou časfou projektu bola propagácia tejto zabudnutej unikátnej kultůrnej
pamiatky. Podarilo sa nám v jednotnej grafickej úprave vydaf pohľadnicu z Areálu, postavif veľkoplošný obojstranný billboard pred vstupom z hlavnej cesty a z celej rekonštrukcie vydaf katalóg, ktorého súčasfou je odborná štúdia o sympóziu s fotografickou prílohou, mapujúcou kompletný zoznam všetkých diel, vytvorených na sympóziu v rokoch 1964 - 1990 a 1997—2003. Kompletný prehfad o plastikách a ich autoroch sme vytlačili aj na velkoplošné pútače.


Vyvrcholením podujatia bob zrejme záverečné stretnutie sochá rov a večerný koncert...
Áno, to bola tretia časF projektu, ktorá mala spoločensko-kultúrnv charakter. Celé podujatie vyvrcholilo v sobotu (21. jiMa 2012) popoludní stretnutím sochárov a večer nádherným koncertom našich vynikajúcich umelcov Martina Babjaka, Terézie Kružliakovej — Babjakovej, Daniela Buranovského a Alexandra Jablokova. Dramaturgiu koncertu sine orientovali na klasickú vážnu hudbu. Chceli sme si overiť, či by bol záujem zo strany návštevníkov usporiadať takýto typ podujatia v tomto regióne po vzore San Margarethen, kde sa v lete hrá a spieva Carmen. Práve San Margarethen je obdobným prostredím ako Vyšné Ružbachy, tam vzniklo prvé sympózium v strednej Európe, ružbašské bob druhé.
-Navzdory nepriaznivému počasiu, pršalo totiž neprestajne tri dni, do Areálu prišlo asi tristo návštevníkov takmer z celého Slovenska od Bratislavy po Košice. Na chvíTu nám prialo aj počasie, počas trvania koncertu nepršalo, no záverečný potlesk už sprevádzali riadne kvapky dažďa. Nesmierne si vážim všetkých, ktorí v tento deň do Ružbách prišli a podporili našu prácu.


Celé podujatie malo naozaj neobyčajnú atmosféru...
Boli sme vzájomne veľmi dojatí, sochári z viditeľnej zmeny Areálu, z vydania katalógu, ktorý je mimochodom prvý od roku 1967 (okrem katalógu Laboratórium 1998), a my z prítomriosti sochárov róznych generácií zo Slovenska, ale aj z Poľska. Bob veľmi zaujímavé počúvaf zážitky z rozprávania Dušana Pončáka, Imricha Svitanu, Štefana Kovaľa, Jozefa Bodnára, ktorí tu strávili mnoho mesiacov. Najprv ako študenti — pomocníci a obdivovatelia svojich vzorov, neskór ako skúsení sochári, reprezentujúci slovenských umelcov. Spomínali sme aj na tých, ktorí už medzi nami nie sú, ale ich sochy tu hrdo stoja a zastupujú ich.


Pani Ondrueková, ako vy osobne ako autorka projektu vidíte jeho pokračovanie v nasledujúcich rokoch? Je reálna šanca vrátit‘ tomuto sochárskemu sympóziu jeho významné postavenie aké malo v minulosti?
Celé podujatie som koncipovala tak, aby si vážnosť tejto lokality — Areálu sochárskeho sympózia - uvedomili rovrako domáci, čiže občania a podnikatelia obce Vyšné Ružbachy, príslušný región, ale aj celá umelecká a kultúrna obec.
Organizovať nové sympóziá v tomto Areáli nie je potrebné. Potrebné je zachrániť to, čo počas nepretržitého trvania takmer štyridsiatich rokov sochári zo 16 krajin vytvorili. Venovaf pozorriosf reštaurovaniu ďalších plastík, ich označeniu, ohradeniu Areálu, aby boll diela chránené pred vandalmi, ktorých je v tomto regióne stále viac. A samozrejme, tiež je treba v lete zaujímavými aktivitami lákať návštevníkov. Orientovaf sa na tzv. kultúrnu turistiku, ktorá sa postupne aj u nás dostáva do povedomia. Pokračovanie závisí už naďalej od vedenia obce a samotných občanov Ružbách. Je na nich, aby sa z Areálu sympoziálneho nestal po rokoch areál archeologických kuriozít.


Ďakujeme za rozhovor.
archív A. Ondrušeková.

 

 

 

 

 


 

časopis MÚZEUM č. 4/2012

PREZENTAČNÁ ČINNOSŤ MÚZEÍ

Odkryté hodnoty
Prvá expozícia Tatranskej galérie v Poprade

Anna Ondrušeková
Tatranská galéra, Poprad

Názov expozície: Odkryté hodnoty
Organizátor eXpozície: Tatranská galéria v Poprade
Trvanie: Od 21. 12. 2011
Miesto inštalácie: Tatranská galéria — Elektráreň,
Hviezdoslavova 12, Poprad
Autor námetu a scenára expozície:
Dr. Anna Ondrušeková
Architektonicko-výtvarné riešenie:
lnspire Design, s. r. o. Poprad
Grafický dizajn katalógu, plagátu a popisiek:
Svetlana Justinianové
Realizačný tím: Daniel Másiarčik, Radovan Lukáč
Spolupracovali: Ján Endródi, Vincent Páleník,
S tinančnou podporou Ministerstva kultúry SR

Uncovered values
The initial exhibition ot the Tatra Art Galtery in Poprad
Uncovered Values“ is the title of the initial exhibition ot the Tatra Art Gallery in Poprad. With its content and structure, the newly launched eXhibition reflects the 50 year acquision activity of the art gallery. A representative selection of art works is made ota collection ot 115 works ot art, including 65 oil paintings, 15 drawings, 24 graphics and 11 sculptures. As forthe genre, landscape painting with the theme Of the Tatras, from the oldest depiction dating from the beginning ot the l9th century up to the present, prevails.

Tatranská galéria (TG) v Poprade uviedla a otvorila svoju prvú eXpozíciu pod názvom Odkryté hodnoty. Definitívne vyriešenie priestorov (ktoré trvalo 50 rokov) — presťahovanie do zrekonštruovanej budovy bývalej parnej elektráme — umožnilo Tatranskej galérii inštalovat prvú trvalú eXpozíciu umeleckých diel ukrytých v depozitári.
Myšlienka založiť galériu umenia v Tatrách, orientovanú na obrazy s tatranskou tematikou, sa rodila postupne niekolko desaťročí. Dnes už má svoju históriu a systematické budovanie zbierkového fondu Tatranskej galérie mapuje túto tému v slovenskom a českom výtvarnom umení.
Maliarska tvorba pod Tatrami, na území severného Spiša, má dlhú tradíciu. Už v období neskorého klasicizmu, v prvej polovici 19. storočia, tu pósobila skupina maliarov, ktorá sa zvykne označovať ako Spišská maliarska škola. Patrili do nej Jozef Czauczik, Teodor Boemm, Ján Jakub Müller, Titus Szent-lstványi a další. Títo spišskí maliari sa okrem portrétu venovaIi aj krajinomaľDe, „rozvíjali krajinársku vedutu a zakotvili domácu krajinu v našom prostredí“. Až 19. storočie prináša tematiku voľne odpozorovanej prírody, t. j. kult hér. V štyridsiatych a páťdesiatych rokoch 19. storočia oživili tatranskú krajinomalbu dvaja umelci: Karol Tibély (Starý Smokovec, gvaš na kartóne, 1834— patrí medzi najstaršie diela s témou Tatier v zbierkovom fonde TG) „dal Tatrám romantickú pečať monumentálneho prírodného živlu2 a Peter Michal Bohúň povýšil Tatry na symbolický znak Slovenska.
V druhej polovici 19. storočia na ich tvorbu nadviazali Ladislav Mednyánszky (Medňanský), Ferdinand Katona-Kleinberger, Andrej Bača, Dezider Czölder, Eugen Szepesi-Kuszka a další, ktorí po sebe zanechali krajinárske práce s námetmi tatranskej prírody, hoci mnohí z nich odišli do cudziny, najmá do Budapešti.
Na začiatku 20. storočia sa v kraji pod Tatrami natrvalo usídlili prví profesionálni maliari, a to Jozef Hanula (v Spišskej Novej Vsi) a An- dor Borúth (v Tatranskej Polianke) a v období medzi dvomi svetovými vojnami sa k nim pridali další: Karol Šovánka(v Kežmarku), Ján Hála (vo Važci) a Otakar Štáf I (v Štóle).
Prvá odborne pripravená výstava sa konala
v roku 1928 v popradskom múzeu s názvom
200 rokov krajinomalby na Spiši. Sprevádzal ju
katalóg a osobitne publikovaná umelecko-historická štúdia regionálneho historika Elemíra
Kászeghy-Winklera.
Rozprúdenie výtvarného života pod Tatrami podnietilo myšlienku vzniku samostatnej inštitúcie — stálej galérie, orientovanej na krajinomalbu aj s tatranskou tematikou. K domácim nadšencom umenia sa pridávali návštevníci Vysokých Tatier, ale aj umelci, obdivovatelia prírodných krás ako Peter Július Kern, Ludovít Čordák, Gustáv Mallý, Janko AleXy, Miloš Alexander Bazovský, Zoltán Palugyay a další. Myšlienku stálej obrazárne si osvojili aj miestni úradníci a v roku 1951 boli z prostriedkov KNV (Krajského národného výboru) v Košiciach zakúpené prvé výtvarné diela ako základ zbierkového fondu pre budúcu galériu. V januári 1953 sa Národný výbor v Tatrách rozhodol prevziaf Vilu Alica v Starom Smokovci do vlastnej správy a 16. júla 1959 sa tu otvorila prvá výstava pod hlavičkou Tatranskej galérie. Oficiálne zriadenie galérie má však dátum 13. máj 1960.
Galéria však počas svojej dlhoročnej históne menila sídla a priestory niekofkokrát a až po dlhých rokoch snaženia sav roku 2009 definitívne presťahovala do zrekonštruovaných priestorov bývale) parnej elektrárne. Vo vynovenom objekte a na jednom mieste má svoj depozitár, knižnicu, archív, adrninistratívne priestory, ale aj unikátny výstavný priestor s rozlohou 900 rn2, čo umožnilo sprístupniťverejnosti formou stálej eXpozície diela desaťročia ukrývané v depozitári.
Zbierkový fond TG pozostáva z 2 300 umeleckých diel, ktoré galéria cieľavedorným výberom zakúpila počas päťdesiatich rokov svoje) eXistencie a tvorí ho páf zberateľských okru- hov:
• umenie s tatranskou tematikou
• tvorba regionálnych spišských umelcov
• tvorba súčasných východoslovenských umelcov
• výber slovenského umenia od roku 1900
• tvorba súčasných slovenských a zahraničných umelcov
Cenná je rozsiahla zbierka diel s tatranskou tematikou Od röznych autorov, mapujúca obdobie od konca 18. storočia až po súčasnosť. K tým najvzácnejším patria staršie diela Karola Ludovíta Libaya, Karola Tibélyho, Ladislava Mednyánszkeho, Ferdinanda Katonu, ale aj novšie práce národných umelcov Janka Alexyho, Martina Benku, Miloša Alexandra Bazovského, Gustáva Mallého, Júliusa Jakobyho či súčasných renomovaných výtvarníkov, ako je Vladimír Popovič, Július Koller, Peter Pollág a mnohí mí, ktorí sa tematicky, svojím póvodom, či pósobením stali súčasťou tohto regiónu.
Pred rokom 1989 každoročne pribudlo do zbierok Tatranskej galérie v priemere 50 diel. V priebehu desaťročia 1990 — 1999 pribudlo do galerijnej zbierky 124 diel Od 30 autorov, s priemerným prírastkom 12 diel ročne. Ide najmä o kvalitné diela najvýznamnejších umeícov medzivojnového obdobia na Slovensku (Miloš Alexander Bazovský, Július Jakoby). Zo súčasného umenia si zasluhujú pozornosť diela Júliusa Kollera a Vladimíra Popoviča a zbierku východoslovenského umenia druhej polovice storočia doplnili diela Miroslava Milana, Dušana Pončáka, Vladimíra Ossifa a diela starších autorov Ludovíta Felda a Oresta Dubaya. Najváčšiu časf prírastkov tvoria diela umelcov spátých s regiónom: historické osobnosti — Elemír Kászeghy-Winkler, Jaroslav Votruba, súčasníci — Štefan Hudzík, Marián Jurek, Zuzana Dallošová-Strapková, rodáci z regiónu — Dušan Dzurek, Viliam Pirchala, František Zajac, Juraj Oravec, Tibor Kovalík. Za posledné obdobie od roku 2000 bot zbierky Tatranskej galérie obohatené o 322 diel Od 45 autorov (Michal Tillner, František Kudláč, Igor Rumanský a Eugen Nevan, skulptúry od Kláry Pataki a Emila Venkova).
Samostatnú kapitolu tvoria diela od účastní- kov sympózií, organizovaných Tatranskou galériou, vďaka ktorým sa galerijná zbierka rozrástla nielen o vefko-rozmerné malby, ale aj o ďalší prejav užitého umenia — keramiku.
Prínosom pre obohatenie zbierkového fondu je grantová podpora nákupu diel od MK SR. Za posledné obdobie tak TG získala kolekciu diel z pozostalosti Ľudovíta Križana, diela Maxa Kurtha, Andora Borútha, Juraja Collinásyho a Jána Zoričáka. Významnou akvizíciou je tiež získanie ucelenej inštalácie poľského umelca Marcina Berdyszaka v roku 2010.
Novootvorená eXpozícia Odkryté hodnoty svojim obsahom a skladbou odzrkadľuje dlhoročnú akvizičnú činnost TG. Reprezentatívny výber diel tvorí kolekciu 115 diel, z toho je 65 olejomalieb, 15 kresieb, 24 grafík a 11 plastík (S niektorými z vystavovaných eXponátov sa verejnost už stretla, s mými má možnost zoznámit sa po prvý raz).
Koncepcia eXpozície vystavených diel zohfadňuje tematickú aj žánrovú ráznorodosť diel a tvorí ju 6 samostatných častí: 1. Klasické zobrazenie Tatier (prevažne českých autorov z konca 19. a začiatku 20. storočia); 2. Tatry v dielach významných slovenských umelcov prvej polovice 20. storočia; 3. Najstaršie diela z depozitára Tatranskej galérie z konca 18. a začiatku 19. storočia; 4. Tvorba významných autorov pochádzajúcich z podtatranského regiónu; 5. Kresba a grafika z depozitára TG; 6. Tatry v tvorbe súčasných významných slovenských umelcov.
V úvodnej časti stálej eXpozície sú prezentované diela s tatranskou tematikou, v duchu póvodnej tatranskej koncepcie galérie. Vytvorili ich autori, ktorí presadzovali myšlienku založenia Tatranskej galérie. Sú to Ján Hála, Jaroslav Votruba, Otakar Štáf I a ďalší. Českí majstri Ferdinand Engelmüller, Antonín Hudeček, Bedřich Kostřánek, Bohumil Kozina, Ludmila Hynková a ich diela s tatranskou tematikou, patria k najpčsobivejším v zbierkovom fonde TG. Druhá časf eXpozície predstavuje klenoty výtvarného umenia, ktoré boli vytvorené predovšetkým majstrami slovenskej moderny, akými boll Martin Benka, Mikuláš Alexander Bazovský, Gustáv Malý, Janko Alexy, Anton Jasusch, Peter Július Kern.
Ďalší priestor vypÍňajú najstaršie dlela v depozitári — cyklus olejomalieb Štyri ročné obdob/a od neznámeho autora z konca 18 storočia, gvaš od Karola Tibélyho z roku 1834, séria litografií od Rudolfa Alta na motivy Karola Ludovíta Libaya z roku 1860 — 1865 a diela Ferdinanda Katonu. Pozoruhodnú kolekciu tvorí výber olejomalieb so ženskou tematikou Juraja Collinásyho, doplnený plastikami s identickou témou od Františka Patočku.
Nasledujúca kója patrí domácim umel- com, tvoriacim v súčasnosti v Poprade a okolí
— Michal Trembáč, Ondrej Ivan, Štefan Hudzík, Imrich Svitana a ďalší.
Počtom je v depozitári galérie najbohatšia spišská skupina umelcov. V samostatnej expozícii ju zastupujú Peter PoIIág, Emil Sedlák, Mária Rudavská, Andrej Rudavský.
Obsahom ďalšej časti sú grafické diela staršieho aj novšieho dáta, v širokom diapazóne žánrovej pestrosti. Pozornosti návštevníka by nemali ujsť dobové kresby Ladislava Medňanského, Maxa Kurtha, staršie grafiky Ludovíta Fullu, Alexandra Eckerdta, ale ani unikátne diela významných slovenských grafikov, ako sú Albín Brunovský, Igor Rumanský, Jozef Haščák.
Záver je dramaturgickým vyústením celej eXpozície. Po oblúku sa tematicky vracia k Tatrám a otvára výstavný priestor pre súčasný umelecký prejav majstrov maliarskej palety, moderných výtvarníkov ako Július Jakoby, Ernest Špitz, Július Koller, Dušan Srvátka, Vladimír Popovič a Ján Zoričák.
Ciefom tejto, ako aj budúcich eXpozícií a permanentného odkrývania trvalých hodnöt Tatranskej galérie je, aby umelecký poklad, ktorý sav jej útrobách skrýva, neostal nepoznaný, ale aby vstúpil do povedomia obyvateľov podtatranského regiónu i domácich a zahraničných návštevníkov Tatier.
Mapovanie a dokumentovanie výtvarného diania v regiáne Tatier i v širšej oblasti východného Slovenska a konfrontovanie tohto diania s umeleckým dianím na Slovensku i vo svete pokladá Tatranská galéria za jednu zo svojich prvoradých úloh.

Foto: R. Kočan

POZNÁMKY
BESKID, V Kapitoly z Tatranského kaleidoskopu. In Tatromán/a, katalág k výstave. Poprad : Tatranská galéria, 1992 2 ibidem.
LITERATÚRA
HAAKOVÁ, J. Obraz Tatier. Poprad : Tatranská galéria, 2000. ISBN 80-88851-12-2.
ONDRUŠEKOVA, A. Ikonografia Tatier — prejav kultúrnosti minulej, prÍtomnei i budúcej. In Zborník prednášok z kon ferenc/e Ikonogra f/a Tatier. Kežmarok:
Združenie región Tatry, 2011.
ONDRUŠEKOVA, A. Tatry v umení. Poprad : Tatranská galéria, 2007. ISBN 80-8885 1 -22-X.


 
časopis Múzeum č. 4/2012

 

časopis TATRY 2/2012


 
časopis TATRY č. 2/2012 str. 25
 Tatry2-2012.pdf (331.6 kB) Tatry2-2012.pdf (331.6 kB)

 

Prvá stála expozícia Tatranskej galérie v Poprade
Noviny Poprad č. 04 (2012)
Ročník: XXIII 

Pod názvom Odkryté hodnoty uvádza Tatranská galéria v Poprade do života svoju prvú stálu expozíciu. Presťahovanie galérie do zrekonštruovanej budovy bývalej parnej elektrárne umožnilo TG inštalovať prvú trvalú expozíciu umeleckých diel zo svojho depozitu.
TG vo svojom depozite uchováva 2 300 umeleckých diel, ktoré cieľavedomým výberom a nákupom zhromaždila počas päťdesiatich rokov svojej existencie. Zbierkový fond TG tvorí päť zberateľských okruhov: umenie s tatranskou tematikou, tvorba regionálnych spišských a súčasných východoslovenských umelcov, výber slovenského umenia od roku 1900 a tvorba súčasných slovenských a zahraničných umelcov.
Novootvorená expozícia svojím obsahom a skladbou odzrkadľuje dlhoročnú akvizičnú činnosť TG. Zatiaľ čo s niektorými z vystavovaných obrazov sa verejnosť už stretla, s inými má možnosť zoznámiť sa po prvý raz. Reprezentatívny výber diel tvorí kolekciu 115 diel, z toho 65 olejomalieb, 15 kresieb, 24 grafík a 11 plastík.
V úvodnej časti stálej expozície sú prezentované diela s tatranskou tematikou, v duchu pôvodnej tatranskej koncepcie galérie. Vytvorili ich autori, ktorí ako prví prišli s myšlienkou založenia TG. Sú to Jaroslav Votruba, Otakar Štáfl , Ján Hála a ďalší. Českí majstri Ferdinand Engelmüller, Antonín Hudeček, Bedřich Kostřánek, Bohumil Kozina, Ľudmila Hynková a ich diela s tatranskou tematikou, patria k najpôsobivejším v zbierkovom fonde TG.
Druhá časť stálej expozície predstavuje klenoty výtvarného umenia, ktoré boli vytvorené predovšetkým majstrami slovenskej moderny, akými boli Martin Benka, Mikuláš Alexander Bazovský, Gustáv Malý, Janko Alexy, Anton Jasusch, Peter Július Kern. Ďalší priestor vypĺňajú najstaršie diela v depozite – cyklus olejomalieb Štyri ročné obdobia od neznámeho autora z konca 18. storočia, gvaš od Karola Tibélyho z roku 1835, séria litografií od Rudolfa Alta na motívy Karola Ľudovíta Libaya z roku 1860 – 1865 a diela Ferdinanda Katonu. Pozoruhodnú kolekciu tvorí výber olejomalieb so ženskou tematikou Juraja Collinássyho.
Domáci umelci, tvoriaci v súčasnosti v Poprade a okolí sú zastúpení menším výberom. TG vystavila diela Michala Trembáča, Ondreja Ivana, Štefana Hudzíka, Imricha Svitanu, Viliama Pirchalu, Štefana Kovaľa, Mariána Čižmárika, Anny Fedákovej, Evy Končekovej, Petra Trembáča.
Mnoho významných slovenských umelcov má korene na Spiši. Spišská skupina umelcov je v depozite galérie počtom najbohatšia. V expozícii ju zastupujú Peter Pollág, Emil Sedlák, Mária Rudavská, Andrej Rudavský.
Expozícia kresieb a grafických prác je dôkazom univerzálneho záujmu TG o výtvarné umenie. Obsahom tejto časti výstavy sú grafické diela staršieho aj najnovšieho dáta, v širokom diapazóne žánrovej pestrosti. Pozornosti návštevníka by nemali ujsť dobové kresby Ladislava Medňanského, Maxa Kurtha, staršie grafiky Ľudovíta Fullu, Alexandra Eckerdta, ale ani unikátne diela významných slovenských grafikov ako sú Albín Brunovský, Igor Rumanský, Jozef Haščák.
Posledná časť výstavy je dramaturgickým vyústením celej expozície. Po oblúku sa tematicky vracia k Tatrám a otvára výstavný priestor pre súčasný umelecký prejav majstrov palety, moderných maliarov akú sú Július Jakoby, Ernest Spitz, Július Koller, Dušan Srvátka, Vladimír Popovič a ďalší.
Vernisáž prvej stálej expozície TG sa uskutoční vo štvrtok 26. januára o 16. h v Elektrárni TG na Hviezdoslavovej ulici 12 v Poprade. Ako hostia večera vystúpi tenorista Ján Babjak, klavirista Daniel Buranovský a hudobná skupina Vernár.

 

Poprad má prvú stálu galerijnú expozíciu
Noviny Poprad č. 05 (2012)
Ročník: XXIII

Viac ako päťdesiatročné úsilie Tatranskej galérie, mnohých umelcov a priaznivcov výtvarného umenia, vyústilo minulý štvrtok do otvorenia prvej stálej expozície TG Odkryté hodnoty. Depozit TG doteraz ukrýva 2 500 jedinečných diel, z ktorých obsahuje novootvorená expozícia 135. Výber nebol ľahký. Riaditeľka TG Anna Ondrušeková uviedla: „Po troch rokoch by sme chceli expozíciu obmeniť a vystaviť ďalšie diela z nášho zbierkového fondu. Vlastne toto je prvoradým poslaním – diela nielen zhromaždiť, správne vybrať, ale aj prezentovať ich verejnosti a predstaviť artefakty, ktoré časom získali na hodnote. Otvorenie prvej stálej galerijnej expozície je pre Tatranskú galériu, aj mňa osobne, vyvrcholením polstoročného úsilia všetkých galerijných pracovníkov, ktorí dokázali zrealizovať to, čo si vysnívali umelci pred viac ako 50 rokmi, kedy galéria vznikla. Sme radi, že tento sen sa stal skutočnosťou.“ Riaditeľka poďakovala všetkým, ktorí sa o vytvorenie stálej expozície zaslúžili – počnúc Ministerstvom kultúry SR, Prešovským samosprávnym krajom, až po podporovateľov TG a samozrejme celý tím pracovníkov galérie. Bola to náročná práca. Veď od roku 1960, kedy bola TG založená, vystriedali 14 priestorov, až konečne zaslúžene zakotvili v budove bývalej parnej elektrárne v Poprade. Jej rekonštrukcia sa začala pred 15 rokmi, kým sa dostala do dnešnej unikátnej podoby, priam stvorenej na veľké výstavné podujatia. Novootvorená expozícia je mimoriadne vkusne a súčasne účelne usporiadaná a hneď od prvého kroku – vstupu do galerijných priestorov vtiahne návštevníkov do krásneho sveta výtvarného majstrovstva. „Stála expozícia je vytvorená na základe požiadaviek turistickej verejnosti, ktorá si žiada práve klasické diela našej krajiny. Návštevníci chcú obdivovať Tatry i v umení - sú zvlášť obľúbenou témou u umelcov i zberateľov. V expozícii sme sa snažili zastúpiť všetky výtvarné žánre, prevažuje olejomaľba, ale aj grafiky, plastiky, kresby. Vybrali sme diela, ktoré mapujú vývoj nášho depozitu, vznikajúceho prakticky od roku 1953. Keď bola Tatranská galéria oficiálne o sedem rokov neskôr otvorená, mala vo svojom fonde už takmer sto diel – darov od rôznych umelcov,“ podotkla A. Ondrušeková. Do expozície vybrali v prvom rade obrazy venované Tatrám od českých a slovenských autorov, diela majstrov slovenskej moderny, ďalej rodákov zo Spiša a podtatranského regiónu, od autorov pochádzajúcich a žijúcich v tejto oblasti. Vystavili najstaršie a najhodnotnejšie diela z depozitu, ktoré sú skutočnými skvostami výtvarného umenia, o čom sa môžu návštevníci presvedčiť na vlastné oči.


 

 


 
časopis MÚZEUM č. 3/2011

 

Tatranská galéria v Poprade

Anna Ondrušeková
Tatranská galéria, Poprad

The Tatran Art Gallery in Poprad
Although the High Tatras and the region lying at their foot were a rich source of inspiration for artists in as early as the late l9th centu,y, art works had not been oř interest to local museums in their collecting activity. lt was only in 1960, when the Tatran Art Gallery was opened, that an institution was officially established to systematically collect, study and present visual art work collections.

Tatry a Spiš sú oddávna klenotnicou výtvarnej kultúry. Región sa môže pochváliť mimoriadne bohatým fondom pamiatok stredovekej architektúry, nástennej a tabuľovej malby i sochárstva. V období neskorého klasicizmu vzniká na Spiši nová maliarska tradícia — spišská maliarska škola. Spišskí maliari ako Jozef Czauczik, Teodor Boemm, Ján Jakub Müller, Titus Szent-lstványi či Karol Tibély sa okrem portrétu venovali aj krajinomaľbe. V druhej polovici 19. storočia tu tvorili Ladislav Mednyánszky, Ferdinand Katona, Andrej Bača a ďalší, čoho dôkazom sú ich početné krajinárske práce s námetmi tatranskej prírody. Prvými profesionálnymi maliarmi, ktorí sa v kraji pod Tatrami natrvalo usídlili na začiatku 20. storočia, boll Jozef Hanula (v Spišskej Novej Vsi) a Andor Borúth (v Tatranskej Polianke). V období medzi dvomi vojnami sa v Kežmarku usadil Karol Šovánka, vo Važci český maliar Jan Hála a Otakar Štáfl, taktiež Čech, si zvolil za svoj domov Vysoké Tatry.
Hoci sa Tatry a regián pod nimi stali bohatým inšpiračným námetom pre umelcov už na konci 19. storočia, diela výtvarného umenia sa nestali predmetom záujmu systematickej zberateľskej činnosti. Tatranské múzeum vo Veľkej (1882) a Múzeum Karpatského spolku v Poprade (1886) sústreďovali vo svojich zbierkach predovšetkým prírodovedné predmety a výtvarné diela pribúdali skôr náhodne.
Po druhej svetovej vojne obe múzeá prešli fúziou a vzniklo Tatranské múzeum (Od r. 1961 Podtatranské múzeum). Z neho boli v roku 1957 vyčlenené zbierky viažuce sa k Vysokým Tatrám, ktoré dali základ Múzea TANAPu.
Čoraz aktívnejší výtvarný život pod Tatrami podnietil aj výstavnú činnosť. Prvá známa umelecká výstava v regióne sa konala v júli 1895. V medzivojnových rokoch sa intenzita výstav zvýšila, pribúdali individuálne výstavy jednotlivých autorov (Borúth, Winkler, Šovánka, Barna, Alexy atd.). Prvá z výstav, sledujúcich aj umeleckohistorické záujmy, sa uskutočnila v roku 1925 v Tatranskej Polianke z iniciatívy portrétistu Andora Borútha a išlo o retrospektívu obrazov a grafických listov s námetom Vysokých Tatier. Výstava s názvom 200 rokov krajinomaľby na Spiši usporiadaná v roku 1928 v Popradskom múzeu, bola už odborne pripravená, sprevádzal ju katalóg a osobitne publikovaná umelecko-historická štúdia regionálneho historika Elemíra Köszeghy-Winklera. Rozprúdenie výtvarného života pod Tatrami dalo prirodzený základ úvahám o vzniku samostatnej inštitúcie — stálej galérie. K domácim nadšencom umenia, ktorí pravidelne živili myšlienku stálej umeleckej inštitúcie (Jaroslav Votruba, Ivan Bohuš, Ján Olejník, Jozef Zapatický), sa pridávali aj návštevníci Tatier a umelci ako Ján Hála, Gustáv Mallý, Janko Alexy, Miloš Alexander Bazovský a další. Okrem silnejúcej verejnej mienky sa myšlienky na stálu obrazáreň chopili aj miestni úradníci. V roku 1951 boli z prostriedkov Košického národného výboru zakúpené prvé výtvarné diela pro budúcu galériu. V januári 1953 sa Národný výbor v Tatrách rozhodol prevziat do vlastnej správy Vilu Alica v Starom Smokovci a na prípravu galérie vymenoval Samostatnú komisiu. Národný výbor vyčlenil aj finančné prostriedky na nákup výtvarných diel, ktoré by tvorili základ zbierkového fondu budúcej galérie. Prvá výstava vo Vile Alica bola už pod hlavičkou Tatranskej galérie a konala sa 16. júla 1959. Svoje dlela vtedy vystavoval Jaroslav Votruba. Oficiálne zriadenie galérie má však trochu neskorší dátum: 13. máj 1960.
Tatranská galéria (TG) bola zriadená predovšetkým z iniciatívy domácich nadšencov umenia. Radost z jej vzniku však netrvala dlho. Postoj úradníckej vrchnosti k jej potrebám sa naplno prejavil v roku 1966, ked‘ komisia pro prípravu Majstrovstiev sveta v lyžovaní dala začínajúcej inštitúcii červenú. Galéria musela priestory Vily Alica vyprázdnit, pretože budovu potreboval prípravný výbor lyžiarskych majstrovstiev. Ťažkosti a hľadanie adekvátnej strechy nad hlavou akoby boli Tatranskej galérii osudovo predurčené a na dlhé roky sa priestory stali jej nosným problémom. V roku 1966 Tatranská galéria opustila Starý Smokovec a odsťahovala sa do Popradu. Svoje dočasné sídlo našla na druhom poschodí kina Tatran. Umelecké zbierky čakal zvláštny osud, časť zostala uložená v školskej dielni vo Vyšných Hágoch, časť galéria požičala tatranským zotavovniam, hotelom a inštitúciám. Zmena sídla si vynútila aj zmenu zriadovateľa, galéria prešla pod riadenie Okresného národného výboru v Poprade, dostala nového riaditeľa i nový štatút, stala sa okresnou inštitúciou a dostala sa na úroveň ostatných regionálnych galérií na Slovensku. V roku 1972 získala galéria prenajaté priestory vo veľkolepom knižnom pavilóne v Hornom Smokovci. Prvá výstava bola zorganizovaná v marci roku 1973. Do Horného Smokovca galéria presťahovala aj svoje pracovne a zbierky a zároveň pokračovala v činnosti v Poprade. Nový štatút určil galérii dva základné okruhy činnosti: výskumno-zberatel‘skú a kultúrno-výchovnú. Začala sa éra systematickej odbornej práce, pribudli odborní pracovníci aj nové diela do zbierok.
Významným prínosom pre galériu v sedemdesiatych rokoch bola aj systematická akvizičná činnost. Pribudlo 636 diel, z nich najcennejšie sú diela zakladatel‘ov slovenskej moderny — Gustáva Mallého, Miloša Alexandra Bazovského, Janka Alexyho, ale aj tatranské kompozície českého maiiara Antonína Hudečka. Z regionálneho umenia sú zaujímavé kópie bronzových reliéfov z podstavca sochy Sv. Jána Nepomuckého na Karlovom moste v Praho od spišskosobotského rodáka Jána Brokoffa, ako aj diela Ladislava Mednyánszkeho, Ferdinanda Katonu, Ernesta Rákosiho a Jána Hálu. Stúpajúca tendencia akvizičnej činnosti pokračovala aj v osemdesiatych rokoch, hoci najmá vďaka prírastku kresieb a grafických listov, pribudlo do zbierok 882 umeleckých diol. Zaujímavosťou je početný súbor raných kresieb Ferdinanda Katonu nájdený na povale jednej budovy na námestí v Poprade a darovaný galérii. Do zbierky umenia s tatranskou tematikou pribudli okrem diol regionálnych umelcov práce Jána Kollára, Jaroslava Vortubu, súbory kresieb Jozefa Olexu a grafických listov Jaroslava Lukavského. Regionálna zbierka zaregistrovala okrem domácich výtvarníkov aj rodákov zo Spiša — V Popoviča, E. Sedláka, M. Rudavskú, A. Rudavského, V. Pirchalu. Systematicky sa dopíňala zbierka východoslovenského umenia, v ktorej dnes nechýba žiadny z významnejších autorov.
Výstavná sieň na druhom poschodí popradského kina Tatran fungovala 23 rokov (1967— 1990) a za ten čas sa tu uskutočnilo 220 výstav. Spoločensko-politické zmeny po roku 1989 priniesli aj Tatranskej galérii velké novinky a opäť sa hlavným zdrojom problémov stali priestory. V apríli 1990 dostáva galéria výpoveď z priestorov kina Tatran a v roku 1996 aj z knižného pavilónu v Hornom Smokovci. Zostáva tak bez expozície ve Vysokých Tatrách, aj bez stálych výstavných priestorov v Poprade.
V roku 1992 však galéria získava Od mesta Poprad do dlhodobého prenájmu objekt bývalej parnej elektrárne v Poprade, a tak sa budova pripomínajúca ruinu stáva vďaka úsiliu pracovníkov miestom unikátnych podujatí. Elektráreň sa mení na „umeleckú fabriku“. Prekračujúc rámec regionálnej inštitúcie organizuje v surových priemyselných priestoroch celoslovenské a medzinárodné výstavné akcie s presahmi do netradičných kultúrnych aktivít. V máji 1993 je otvorená prvá výstava — veľkorysý projekt s názvom Severné Anglicko na severnom Slovensku. Zastrešuje workshopy a medzinárodné výstavy, ktoré okamžite dvíhajú kredit Tatranskej galérie a radia ju medzi progresívne výtvarné inštitúcie na Slovensku. Galéria začína získavať cveng aj vo svete.
V roku 1997 sa ale TG ocitla v situácii, keď nemala kde prezentovať výsledky svojej činnosti celoročne. Budova elektrárno bola síce zaujímavá, ale v havarijnom stave a využívala sa len pát mesiacov v roku. Výstavná sieň novovzniknutého Domu fotografie Tatranskej galérie (1996) bola špecializovaná výlučne na fotografiu a zat‘ažovala galériu vysokým nájmom. TG sa tak pustila s pomocou sponzorov a na vlastné náklady upravit bývalé kancelárske priestory vo svojom objekte (na Alžbetinej ulici v Poprade) na komornú výstavnú sieň (100 m2). Za obdobie 10 rokov tu otvorila 73 výstav a predstavila osobnosti slovenského výtvarného umenia (Martin Benka, Miloš Alexander Bazovský, Mikuláš Galanda, Janko Alexy, Ladislav Mednyánszky, Mária Medvecká, Teodor J. Mousson, Ondrej Zimka, Daniel Brunovský, Imrich Svitana, Anna Fedáková, Eva Fišerová a iných).
V roku 2002 sa novým zriaďovateľom galérie stáva Prešovský samosprávny kraj (PSK) a nastáva obdobie relatívnej stabilizácie inštitúcie. V roku 2004 sa galéna opátovne vracia do Vysokých Tatier a od mesta dostáva za symbolickú korunu do prenájmu Vilu Flóra, kde móže podfa svojej koncepcie realizovať výstavy prevažne s témou Tatier, hôr a krajiny. Pre galériu však naďalej ostáva najväčšou prioritou záchrana schátralého objektu parnej elektrárne. V roku 2003 je objekt po dlhoročných prieťahoch vyhlásený Ministerstvom kultúry SR za kultúrnu pamiatku pod názvom Elektráreň parná a komín. Prichádzajú prvé úspechy pri získavaní financií. Nadácia SPP poskytuje dotáciu na výmenu okien a vypracovanie nového projektu rekonštrukcie a Ministerstvo kultúry pridáva prostriedky na rekonštrukciu fasády. Pre galériu je úspešný rok 2007, kedy sa konečne vyrieši problém vlastníctva budovy a zásluhou vedenia mesta Poprad aj PSK dochádza k výmeno budov. V rokoch 2008 a 2009 poskytuje kraj väčšie finančné prostriedky (25 miliónov korún) na rekonštrukciu hlavného objektu a vybudovanie prístavby pre administratívu, depozitár a archív galérie. Napokon sa po dlhých rokoch snáh vízia vedenia galérie, výtvarníkov a milovníkov umenia stáva realitou. Tatranská galéria sa do opraveného objektu Elektrárne sťahuje v roku 2009. Získala nový priestor pro uskladnenie svojich zbierok (2 400 diel), administratívne priestory, knižnicu a veľkolepé výstavné haly o rozlohe 900 m2. To je už čerstvá súčasnosť, v ktorej chce galéria napĺňať svoje sny o umeleckom živote pod Tatrami. Snaha o naplnenie týchto snov trvala 50 rokov.

Foto: Archív Tatranskoj galérie

MÚZEUM 3 2011


 

večerné kurzy kreslenia zamerané na základy kresby
2 hodiny - každý utorok od 17.00

projekty vznikajú
s finančnou podporou
Fondu na podporu umenia

pondelok – piatok:
9.00 – 17.00
nedeľa:
13.00 – 17.00

sobota – zatvorené

Tatranská galéria v Poprade

Hviezdoslavova 12
058 01 Poprad
GPS: 49.058197 20.298105

tel.: +421 52 7721 968
gsm: +421 917 843 187

e-mail: tatragaleria@tatragaleria.sk

dospelí | 3,00 €
študenti, dôchodcovia | 1,50 €
deti do 15 r. | 1,00 €
žiaci v skupinách | 1,00 €
rodinná vstupenka | 5,00 €

Prenájom priestorov Elektrárne Tatranskej galérie

INFO 0905 843 802

Páčia sa Vám priestory Tatranskej galérie v Poprade?
 
 
100%

 
 
0%

 

dnes je: 20.10.2017

meniny má: Vendelín

podrobný kalendár

Využite registráciu a nechajte sa pohodlne informovať o novinkách na našej stránke

:
:
Zabudli ste heslo
Registrovať

Úvodná stránka